𝘽𝙍𝘼𝙉𝘿𝙊𝙉 || 𝘴𝘦𝘤𝘰𝘯𝘥 𝘣𝘰𝘰𝘬

18. Kapitola

Z výťahu som vystúpila kompletne vytočená. Správu, ktorú som odoslala Tristanovi som oľutovala ešte skôr ako bol výťah v pohybe, no už som s tým nemala čo spraviť.

  A čo bolo najhoršie, mala som sto chutí vrátiť sa naspäť dole a porozprávať sa s Brandonom. Preskočilo mu úplne? Ako vôbec mne môže niečo také povedať? Je môj kamarát, preboha! Súdila som ho ja snáď niekedy keď mal niečo s nejakým dievčaťom? Nie!
  Prečo si ja zaslúžim takéto správanie, keď som si dala pusu so svojim ešte stále frajerom?

  Nemám rada Allysu, nepáči sa mi ako sa cítim, keď je pri Brandonovi, no nikdy v živote by som mu nepovedala nič, kvôli čomu by sa mohol cítiť previnilo.

  Dohodli sme sa predsa, že to pre nás nič neznamenalo. Že nás to nijako neovplyvní a všetko bude ako doteraz.

  A hlavne, Madison sa to mala dozvedieť za úplne iných okolností.

  A to som ešte ani len netušila, že môj deň nekončí.

  Odomkla som dvere od bytu, hodila som kabelku na skrinku pri dverách a s povzdychom som sa vybrala do mojej izby.

  „Kde si doteraz bola?" ako vždy keď počujem túto vetu, aj teraz mi prebehol mráz po chrbte. Lewisov hlas sa odrážal od tichých stien nášho bytu a niesol so sebou dozvuky hnevu.

  Sedel na sedačke, flašku od piva zvieral v ruke a so zamračenými očami hľadel na mňa.

  „Nechaj ma hádať. Takto oblečená, ako taká sľapka, si sa jednoznačne zasa ťahala s tým zazobancom. Si presne rovnaká ako tvoja matka, keď bola mladá," fľochol na mňa a doprial si poriadny hlt zo svojho piva.

  „Lewis..." začala som opatrne, no prerušil ma.

  „Dávam tomu týždeň, kým sa doma ukážeš tehotná! Ale keď sa tak stane, nebudeš tu bývať s tým nechutným deckom, ktoré budeš čakať. Nech sa o teba henten postará," zavrčal nepríjemne.

  „Keď sa o mna bude starať Brandon, jednoznačne sa budem mať lepšie ako tu s tebou," povedala som vďaka adrenalínu, ktorý sa zvýšil na nemožne vysokú úroveň.

  Veľmi rýchlo som si však uvedomila ako som to prepískla. Lewis sa rýchlosťou blesku postavil zo sedačky a kráčal smerom ku mne. Inštinktívne som cúvla dozadu, až kým som opäť nenarazila na kuchynskú linku. Tentokrát som si však neublížila.

  To ale neznamenalo, že z tejto situácie vyviaznem bez zranenia.

  So strachom v očiach som sledovala každý jeho mikropohyb a predstavovala som si čo najhoršie by mi mohol spraviť.

  Neublíži mi na žiadne miesto, na ktorom by to bolo vidieť. To som už vedela a tým som si bola istá. No niekedy dokázali jeho slová zabolieť viac ako hocijaká fyzická bolesť, ktorú by mi mohol spôsobiť.

  Dopitú fľašu, ktorú držal v ruke rozbil o linku len pár centimetrov od môjho tela. A aj keď som veľmi chcela zavrieť oči a nevidieť čo sa chystá spraviť, nemohla som si to dovoliť. Musela som vidieť, kam ma zasiahne skôr ako to urobí. Musela som vedieť, ktoré miesto ma zabolí a pripraviť sa na to.

  Nenávistne mi pozeral do očí, zatiaľ čo tie moje sa plnili slzami.

  „Nerev tu ako malé decko! Nič si tým nepomôžeš!" zhúkol na mňa prísne a vydýchol svoj pivný dych. Jednoznačne má v sebe viac ako jedno pivo, čo znamenalo jediné. V práci sa niečo strašne posralo a ja som ten kto si to odskáče najviac.

  V rukách som zovrela okraj linky a zahryzla som si do jazyka, aby som nevydala ani hlásku.

Prestaň plakať.