Miss rich

Part.1

toto bude taká kratšia story...Asi trojdielovka-štvordielovka max. :) Toto čo sem prídám je vlastne všetko (jediné) čo mám napísané, takže ak by ste chceli aby som písala ďalej mohlo by to byť  10votes? :) aby som vedela či chcete :) enjoy.

S úškrnom som stála za pokladňou zlatníctva a nenáhlene som sa pýtala predavačky na stále nové a nové kúsky podľa môjho výberu. Za mnou sa už tvoril pekný rad a predo mnou bolo vyložených asi 10 párov náušníc, ktoré som chcela doladiť k čerstvo kúpenej kabelke. Aj keď som už svoje favoritky dávno mala, stále som predavačku preháňala pre ďaľšie kúsky. 

„zachvílku to príde” pošepkala mi moja najlepšia kamarátka stojaca vedľa mňa.

„viem.” toto som na nakupovaní milovala. Preháňať unudené brigádničky, tvoriť za mnou rady a keď už predavačkám dochádzali sily, vtedy som sa tešila na otázku či si naozaj chcem niečo kúpiť. Boli zvyknuté na ľudí ktorí si nechávajú nosiť milióny vecí a potom sa poďakujú a odídu. No mňa tešilo niečo úplne iné…

„tak, slečna, už si si vybrala?” spýtala sa jedna z troch netrpezlivých tetiek za pokladňou.

„no aj hej, môžem sa ešte pozrieť na tamtie vzadu?” ukázala som mojími čerstvo nalakovanými nechtami na najtrblietavejšie náušnice vyložené vo vlastnej vitrínke.

„no neviem. Tie sú drahé a nezdá sa mi, že by si kúpiť vôbec niečo chcela.” 

„ja som váš zákazník, takže mi ich prosím doneste.” vyčarovala som ten najfalošnejší úsmev na svete, ktorý sa ešte rozrástol keď ich predavačka položila predo mňa. Boli očarujúce. v tvare padajúcej slzy a celé trblietavé vďaka tícickam vsadených diamantov a kryštálov.

„aká je ich cena?” vedela som, že na ne aj tak mám, ale predsa som vykúzlila ten ustráchaný tón.

„no zlatíčko, je to naozaj unikát, originál…Stoja 2400 eur..” Keď som počula tú cenu, ešte viac som ich zatúžila mať. Teraz prišla moja chvílka. Rad za mnou už začínal hundrať.

„no ja neviem…ešte si to premyslím…zatiaľ ďakujem, dovidenia!” robila som sa, že som takú cenu ešte v živote nepočula.

„To som si mohla myslieť! Načo také decká ako ty chodíte buzerovať do obchodov?!” a  je to tu!

„alebo viete čo? zoberiem ich.” Keď som videla ten ich údiv na tvárach musela som pokračovať.

„a zoberiem aj tieto ružové v tvare kvietku a ten náhrdelník k nim. Budem platiť v hotovosti.” vyžívala som sa v tom pocite, keď som s taštičkou vychádzala z obchodu a videla na sebe udivené pohľady ostatných.

Toto ma tešilo. Pred obchodom som si ťapla s Elou, mojou najlepšou kamarátkou, ktorá mala podobné úchylky ako ja.

„Tak a kam teraz?” spýtala sa. Hodila som očkom na moje zlaté hodinky od Michaela Korsa a zistila, že sa bavíme už dobrých 5 hodín, čomu nasvedčovali aj početné tašky zavesené na našich zápästiach. A tiež som zistila, že som zase zmeškala dohodnutú hodinu, kedy mám byť doma.

„Dáme kafčo a letím a domov, inak budeš musieť chodiť do obchodov po celý život sama.” prehodila som a už som sa hnala do kaviarne.

„Celkom nepríjemné mať takých rodičov ako ty. Furt ťa len buzerujú aby si im zavolala či si okej, aby si bola doma keď oni povedia a blabla” ozvala sa Elena keď som už stáli v rade a pozerali na tabule s výberom aj keď sme vedeli čo si dáme.

„Tomu ver. Závidím ti tvojich…Je im jedno kde, kedy a s kým si a aké nosíš známky…nevymeníme?” navrhla som a zasmiala som sa. No v kútiku duše som to myslela vážne.

„Takže tak ako stále? dva krát caffé laté?” spýtala sa Miška naša obľubená pracujúca, ktorá nás už poznala.

„Jasnačka” povedala som Miške, ktorá stála za pokladňou.

Odniesla som našu tácku k našemu obľúbenému stolu, ktorý bol stále rezervovaný pre nás. A konečne som si sadla do mäkkej čiernej sedačky a hodila tašky vedľa seba. Ela spravila to isté a každá sme si poriadne usrkli z pohára.

„Tak ideme na rekapituláciu dnešného dňa?” hodila na mňa pohľad.

„To si píš. Začínam” Rekapitulácia bol taký náš zvyk. Vždy po dni strávenom nákupmi sme si sadli sem a každá sme ukázali čo sme ulovili. 

„Takže tie náušky a náhrdelník.” ukázala som môj posledný kúsok. „Ďalej tieto šaty a kabelka na ten ples” zalovila som rukou v taške nášho obľúbeného obchodu. „A už len tento parfém od Jacobsa” ukázala som jej nádherný rúžový flakón, ktorý mal na vrchnáčiku obrovskú kvetinku. „A ozaj, ešte tento krém a laky…A to je na dnes všetko, nejak som sa uskromnila” Strčila som tovar naspäť do tašiek.

Ela mi pol hodinu rozprávala o veciach čo si kúpila ona a potom sa naklonila bližšie ku mne: „A posledná vec je aj pre teba” zo záhadným úškrnom vylovila z malej tašky dve biele obdĺžnikvé krabičky a jednu položila predo mňa.

Skoro som odpadla. Na tej krabičke bolo napísané iPhone 6. Otvorila som ju a potešila sa ešte viac - bol zlatý.

„Bože Elena! Ty si riadna! toto som nečakala, naozaj.” riadny šok. Niežeby som na také veci nebola zvyknutá, ale tak ja by som na ňu 800 eur určite nevyhodila. 

„Tak všetko naj k meninkám Stelka! Budeme mať rovnaký” ukázala prstom na svoju krabičku kde sa ukrývalo to isté.

„Ja mám dnes meniny?! No vau, teší ma, že to vieš a ešte viac ma teší tento darček! ďakujem.” už som sa tešila keď prídem domov a zahodím ten môj starý iPhone 5 do koša.

„Niežeby som ťa tu nechcela ale mala by si ísť” zhodnotila situáciu Ela keď sa pozrela na svoje hodinky, ktoré som jej dala na narodky. „Nechcem totižto chodiť do obchodov po zvyšok môjho života sama” zasmiala sa.

„Ježišíí, tak ja letím, tešilo ma. Cmuk pa” A už som letela ku ceste kde na mňa čakal taxík. Spokojne som sa zvalila na zadné sedadlá a tešila som sa zo svojho života. 

No tom som ešte ani netušila, čo to ten život vlastne je.