Poštárka za ktorej poštu nikto, nikdy neďakuje(Skoro nikto)

Neoznačená časť 1

- Nechápem ako to robím. Každý jeden deň, vo dne v noci sa mi deje to isté. A už ma to začína unavovať. Som z toho frustrovaná a hnevá ma to. Ale čo narobím niekto tú prácu predsa robiť musí.

- Prepáčte mi za moje opustenie sa. Vysvetlím. Aby ste pochopili, moje meno je Mortem hoci kamaráti mi hovoria Morta.

- Aj keď ich moc nie je, - zakašle si sama pre seba. - Každopádne živým sa ako poštárka. Áno správne poštárka, dobre počujete. A ešte než si niekto vymyslí celú reč o tom, že zbytočne plačem a že vaša práca stojí sto krát viac za hovno a preruší ma tak tým, nechajte ma to celé vysvetliť.

- Ani sa poriadne ráno nevyspím a už mi volá šéf a vzbudí ma do práce. Normálny človek by si ešte aspoň mohol trocha prispať, pozatvárať na chvíľku tie svoje krásne živé oči, dopriať si to drobné zdriemnutie, ale ja mám smolu. Pretože, môj šéf nie je nikto iný ako môj otec. Otec čo býva rovno nad mojou izbou. Takže namiesto odpočinutia a pozatvárania si svojich prázdnych do temnej duše nazerajúcich sa očí sa len zobudím, frflavo na seba nadhodím moje milované čierne oblečenie a idem za svojím otcom.

- Prečo nosíte čierne oblečenie, paní Mortem?– prerušil ju vedúci sedenia, snažiac sa pripevniť si svoju nedržiacu zlatú čelenku. Čelenku, ktorá držala jeho blonďavé vlasy. - Veď sú omnoho pozitívnejšie farby na nosenie. Prečo začínať deň ihneď tou najmenej veselou?

Morta sa naňho namosúrene pozrie no nakoniec len otrávene odvetí, - tak nemám v šatníčku nič iné no! A mne sa čierna páči! Súdim snáď vás zato čo nosíte!?

Potom si, ale so smútkom uvedomila, že vedúci nosí len jemne žlté rozopnuté tričko pod ktorým bolo asi len už holé telo, - prepáčte neuvedomila som si.

Vedúci len s úsmevom odvetil, - to je v poriadku. Sme tu od toho aby sme sa navzájom vypočuli a pomohli si ako len vieme. Pokračujte.

Morta teda nadviazala, - no tak teda dôjdem hore, pozdravím sa s otcom čo raňajkuje a zároveň pritom bojuje so svojím smiešne veľkým plno fúzom. Do toho s ostatnými ľuďmi vybavuje veci z firiem, odpisuje na e-maily a celkovo vlastne riadi tie firmy kedykoľvek má tú možnosť. A nečudujem sa mu. Nemá to trikrát ľahké keďže vlastní hneď niekoľko firiem, zasahujúcich vlastne do každej oblasti sveta. Čudujem sa vlastne, že si na tie raňajky alebo na nás vôbec nájde čas. Veď bez neho by sa to asi celé zrútilo. A pritom to zvláda všetko tak skvele a tak elegantne hoci občas s únavou. Na každého má skutočne čas a každému sa stíha venovať. Kedykoľvek a kdekoľvek. Ale dosť už o mojom otcovi on nie je ten veľký dôvod prečo nemám rada svoju prácu.

- Takže po pozdravení sa s otcom, sa naraňajkujem so svojou mladšou a nádhernou sestrou, ktorá vždy spokojne a šťastne odíde do svojej práce ako pomocná sestrička v pôrodniciach. S úsmevom na tvári, šťastne hovoriaca ako sa do práce teší.

- Bože jak já ten jej úsmev pritom neznášam, - pomyslí si Morta len pre seba, hoci na tvári je viditeľne plná zloby.

- Ste v poriadku, paní Mortem?- spýtal sa vedúci pričom aj ostatní členovia sa začali na ňu tak zvláštne pozerať.

Morta sa do nich obula, - samozrejme, že som! A mimochodom aj pre vás som len Morta. A žiadna paní, zas tak stará nie som. Hoci si to tá mrcha určite myslí. - Pomyslela si znova na sestru.

- Ako si želáte Morta, - usmial sa s ľahkosťou vedúci. Pôsobil tak nad vecou, akoby mal raz zato skutočne vzlietnuť, - pokračujte.

Morta sa nato poriadne zhlboka nadýchla a pokračovala. Išla totižto tá horšia časť, - potom čo sa naraňajkujem a pozdravím sa s mojou úžasnou sestrou a pobozkám otca chladným bozkom na líce, idem do práce. A teraz vám poviem ten dôvod prečo si myslím, že moja práca stojí za hovno.