Pulz | SK

Pulz

Tá kataklizma páli. Všetko a nič v jedinom okamihu, v jedinom bode. Celé histórie, stali sa a nestali, skutočné a zároveň neskutočné. Každá myšlienka, predstava, každá jedna idea stvorila nekonečno svojich tieňov a tiene splynuli v jedno.

Čas je tu paradox – celá história sa deje naraz, ale hodiny sa nepohnú. Konkrétne sa zlieva s abstrakciou a protiklady existujú v harmónii. Nie vedľa seba, nie predtým či potom, veď čas tu aj tak neexistuje. Harmónia súčasnosti. Nekonečnosť v konečnosti.

Takýto bod stvoril vedomie a to vedomie začne okamžite horieť. Páli to, nekonečnosť natlačená do jediného bodu niekde, kde koncept času a priestoru neexistuje.

...Tik...

...Tak...

Tik... Tak. Tik. Tak. Tik-tak. Tik-tak.

Explózia.

S každou sekundou, s každým ďalším pevným bodom, s každou novou látkou pomaly vyhasína plameň kataklizmy. Horúca labilita ustupuje – nastáva vek statického mrazu.

Kto by si bol pomyslel, že realita bude prázdna a prázdnota bude bolieť?

Nie je to rovnaká bolesť spaľujúceho ohňa, žiary, všetkého a zároveň ničoho. Tá bolesť bola konštantná. Kontrastovala s nestabilným zrnkom reality na samom počiatku. A hlavne bola ostrá, prenikavá, dychberúca, v popredí.

Avšak táto bolesť prázdnoty je iná. Prechádza v jemných vlnách, sťa kašmír nasiaknutý horkým jedom. Občas sa na ňu dá zabudnúť, no po čase sa ozve ešte naliehavejšie.

Expanzia sa totiž ešte neskončila, iba spomalila. Keďže pomaly hasne plameň, má čoraz menej a menej energie. A čas sa stále zrýchľuje.

Vtedy na počiatku, všetko sústredené v jedinom bode zlomilo vedomie a spôsobilo boom. Teraz, všetko rozliate v konečnom chaose, rednúca hmota. A prázdny priestor – to zlomilo myseľ svojou brilantnou finálnosťou po druhý raz.

Z nebies pršia sny. Sny plné tieňov a jednej reality. A tieňov tých tieňov.

Sny, ktoré prinášajú sladkú amnéziu.

Z popola snov sa zrodia slová a idey a myšlienky. Z myšlienok skutky, monumenty. Niektoré pretrvávajú, iné sa rozpadnú.

Jeden sa roztriešti na milión tieňov.

Padlá bohyňa nekráča na vode. Voda predsa patrí tieňom. Ordinárne meno, zapamätať si ho nestojí za to. Ostane bezmenná. A taká je aj navonok, aj vo vnútri. Už nehorí bolestivým plameňom. Namiesto toho kráča po zemi, nevidená, nepovšimnutá, pozbavená bremena horiaceho vedomia, ošatená v Léthé.

Niekedy tlak vytvorí diamanty, teraz bol však zdrojom deštrukcie.

Deň beží za dňom, rok za rokom. Epicentrum všetkého bytia sa posúva s každým jej pohybom a niet nikoho, kto by si to bol všimol. Vrátane spiacej bohyne.

Obyčajnosť a tuctovosť je cenou za stabilitu a poriadok.

Tiene stále pribúdajú. Zdalo by sa vám, že sú v tomto bode semi-reálne.

Slová zrazu začnú strácať zmysel. Ilúzia hviezd pominie. A keď vyhasne aj posledná iskra, sladké zabudnutie vyprchá a padlá bohyňa uvidí cez závoj poloprávd a zamlčaných klamstiev.

Tiktaktiktaktiktaktiktak, vyprcháva čas ako o útek.

A potom—

—nič.

Všetko zmrzne.

Netiká už ani sekundová ručička hodiniek.

Prásk. Cvak. Bum.

Implózia.

Realita umiera, spievajú supernovy. No namiesto toho, aby vyhasli, planú ešte jasnejšie.

Kúsok po kúsku sa steny vesmíru nadlamujú, štiepia a rútia do epicentra rýchlejšie ako svetlo vo vákuu. Hmota sa štiepy na prach a prach na atómy a atómy sa rozpadnú v nič. Dokonca aj svetlo sa ohne – sedem difrakcií.

Nie, počkať. Kdesi za hranicou reality, tam, kde hviezdy vyhasli, žiari nová farba. Ôsma farba záverečnej singularity.

To z nej vzplanie modrý plameň.

Tesne pred koncom – myšlienka: Existujem? Existuješ? Čo ak sme len tieňom padlej bohyne s nadobudnutým náhodným vedomím.

Náhoda je ďalšia vec. Alebo osud? Že všetko začína a končí tým istým spôsobom? Zrodenie a smrť, možno je to tá istá vec. Nekonečne opakujúci sa cyklus.

Otázka: Čo ak sme len krv v krvnom obehu a srdce je len pulzujúca náhoda?

Čím ďalej sa všetko rúti do ničoho, tým jasnejšie planie plameň. Tým bližšie sme k absolúcii.

My sme ja. My sme ona. Ja som všetko a ja som nič. A ja si uvedomujem podstatu súcnosti.

Pamätám si reality dávno zabudnuté a reality, na ktoré ešte dôjde v budúcnosti. Paradox histórie, času. Paradox bytia. Som deň a noc, slnko a mesiac, voda a oheň zároveň. Som všetky myšlienky a tiene a sekundy. Som singularita čiernych dier, ako aj sila pri zrode nových hviezd.

Pamätám si nekonečnosť.

Tresk-krach. Tresk-krach. Tresk-krach.

Buch-buch. Buch-buch. Buch-buch.

A práve v tomto momente, kedy zanikne čas, som jeden jediný bod tvoriaci celú realitu – nekonečnosť v konečnosti.

A tá kataklizma páli.