Palác živlov

1. časť - cudzinec

Fleur.pov.
Stáť v daždi na ulici a ešte k tomu v noci nie je nič moc. Pomaly som ďalej kráčala ulicou. Po chvíli som zastavila a pozrela sa do výkladu obchodu, ktorý bol po mojej pravej strane. Moje ryšavé vlasy som mala úplne rozstrapatené. Meškala som na večeru s mojimi rodičmi. Zase mi budú chcieť dohodiť nejakého chalana. Keď oni vždy vyberú nejakého trapka,ktorý sa správa hrozne. Keď som konečne prišla do reštaurácie, tak som dala čašníkovi svoj kabát a sadla som si k rodičom ku stolu. „Čo ti tak trvalo zlatko?” povedala mama. „Prepáč mami, ale učila som sa ukamarátky,” povedala som a ona sa už ďalej nepýtala. Zrazu prišiel akýsi chalan. „Dobrý večer pani Moonová,“ povedal a sadol si k nášmu stolu. „Ja už musím ísť mami. Prišla som ti len povedaže idem ešte naspäť do školy,” povedalasom a rýchlo som vybehla von z reštaurácie.

Vlastne som tak trochu klamala. Samozrejme, že nejdem do školy, ale idem domov. Po ceste ma ale zrazu napadli dvaja muži. Našťastie som sa šikovne bránila. Zrazu mi jeden z tých chlapovskrútil ruku a chystal sa ma udrieť do tváre, keď vtom sa za mnou ozval akýsi hlas: „Ale, ale! A vy si hovoríte, že ste džentlmeni páni?” povedal ten hlas a to užpredo mnou stál akýsi chalan. Na sebe mal dlhý čierny kabát a na chrbte boli biele kvety. Na tvári mal bielu masku a oblečené čierne, kožené gate a čiernu lesklú košeľu.

Jeho veľké čierne topánky spôsobovali to, že jeho kroky bolo počuť na celú uličku. „Kto si?” spýtal sa jeden z tých lotrov. „To ťa nemusí zaujímať. Len ju nechaj tak!” povedal ten chalan. „Ačo keď to neurobím?” povedalútočník a zdrapol ma silnejšieza zápästie a pritiahol ma k sebe. „No keď ma nepočúvate, tak to asi musím urobiť,” povedal môj ochranca a natiahol ruku. Ten muž, ktorý ma držal, sa zrazu zdvihol zo zeme a akási neviditeľná sila ho chytila pod krkom. „Čo sa to robí?” vyhŕklo zo mňa a rozbehla som sa k tomu chalanovi. Schovala som sa za jeho chrbát. „Poď!” povedal a chytil ma za ruku. Bežali sme k jeho motorke. „Kam ideme?” spýtala som sa a vysadla som na motorku. On mi podal prilbu a povedal: „Nasaď si to prosím. Neskôr ti všetko poviem.” Po chvíli sme zastavili a on opäť významne zdvihol svoju ruku a pred nami sa zrazu objavil portál.

„Wau!” povedala som a on sa usmial. Portál nás poslal pred krásny palác. „Kde to sme?” spýtala som sa, keď som si dala dole prilbu. „V tomto paláci bývam ja a moji kamaráti,” povedal a išli sme dnu. Keď sme vošli dnu, tak zrazu sa predo mnou zjavil malý chlapec. „Prepáč,” povedal a usmial sa na mňa. „Nevadí,” povedala som a on sa zasmial. Potom rýchlo odišiel a ja som sa len zasmiala. „To kto bol?” spýtala som sa. „To bol Oliver,” povedal a kráčali sme ďalej. „Poď. Musím ti niečo ukázať,” povedal a po chvíli sme vošli do veľkej siene. „Čo to je?”Spýtala som sa a on sa zase usmial. „Toto je... No, neviem, ako to povedať,” povedal a rukou si vošiel do vlasov. Pozrela som sa po miestnosti. Bolo tam šestnásť podstavcov a na každom bol nejaký znak.