Sedím na okraji móla môjho obľúbeného prístavu. Chodím tu vždy po každej misii aby som sa odreagovala. Občas však namiesto bežného odrazu mojich výrazných črtov tváre, modrých očí, slabo rúžových pier a slabohnedých vlasov vidím síce tú istú tvár no posiatu krvou svojich obetí. Občas dokonca vidím aj krvavé ruky, nie je to ale moja krv. Nikdy ani nebola, vždy je to niekoho iného.
Moju najnovšiu obeť som bohužiaľ poznala. Bola to milá stará pani, ktorá na tržnici predávala kvety. Zvykli sme sa aj pozhovárať keď som šla okolo, bohužiaľ už sa to viac nestane.
Opatrne sa postavím na nohy a dávam si veľký pozor aby som sa nepotkla a nespadla priamo do mora. Ešte stále na sebe cítim kvetinkový parfém tej starej ženy, veľmi mi bude chýbať. Nuž, čo narobím, predsa len je to moja práca.
Kráčam tichými uličkami, skoro celé mesto už spí. Zrazu sa sebou započujem kroky a dlaň si položím na moju dýku. Kroky sa ku mne približujú. Jedným ladným pohybom vytiahnem dýku z púzdra, otočím sa a nasmerujem ju na človeka, ktorý sa za mnou potichu prikrádal.
,,Mal! Nemier na mňa tou vražednou zbraňou! Nechcel som ťa vyľakať!" so zvidnutými rukami povie Velari. Zamračím sa na svojho hnedookého kamaráta a dýku, ktorej rukoväť je vykladaná rubínmi založím naspäť do púzdra.
,,Velari, máš šťastie, že som tú dýku do teba rovno nezabodla," pohrozím, no Velari sa len zasmeje, je si veľmi dobre vedomý, že to by som nespravila. Aj keď, malý škrabanec by mu nezaškodil.
Rýchlym pohybom znovu vytiahnem dýku a jemne porežem Velariho, ktorý sykne od bolesti a chytí si ranu. S nevinným úsmevom na tvári si znova odložím dýku.
,,Čo, Velari?" začnem posmešným hlasom keď si všimnem jeho neveriaci výraz na tvári. Len si odfrkne a prevráti jeho hnedými očami.
,,Ty si ma naozaj porezala, čo je to s tebou?" spýta sa ma a môj výraz sa okamžite zmení na smutný pri spomienke ako som zabila tú úbohú starú pani. Povzdychnem si a vykročím do tmavej uličky, ktorú osvetlujú len slabé lampy po krajoch s Velarim po mojou pravom boku. Môj dlhý čierny plášť slabo veje v príjemne teplom vetri. Rukami si oprášim čierne tričko a následne ich zaborím do vreciek kožených nohavíc. Hlavu skloním a zapozerám sa na zem počas toho ako kráčam s Velarim.
,,Pravdou je, že som dnes mala ťažkú misiu," po chvíli šeptom odpoviem Velarimu na jeho otázku. Skrčí jeho skoro až čierne obočie a pozrie sa na mňa pohľadom, ktorý mi hovorí aby som pokračovala.
Hlboko sa nadýchnem a keď vydýchnem tak pokračujem. ,,Zabila som tú milú pani na tržnici čo predávala kvety."
Velariho to natoľko zarazí až zastaví a pozrie sa na mňa neveriacim pohľadom. Cítim sa až príliš zahanbene a tak sklopím pohľad k zemi. Stále nachápem prečo niekto chcel odstrániť tú milú pani. Pokiaľ ma myseľ neklame, nestretla som nikoho kto by ju nemal rád. Bola také slniečko v našom malom meste.
,,Skoro som tú misiu nedala a momentálne mám celkom veľkú krízu. Rozmýšľala som, že skončím, ale Tohbi by ma len tak neprepustil. Musela som sa ísť ukľudniť do prístavu."
Spomeniem si na to ako kráčam po móle, ktorého začiatok obklopujú listnaté stromy. Predtým než však vidím more musím prejsť okolo veľkých kameňov za ktorými sa nachádzajú platne, ktoré už susedia s morom na ktorom sú ukotvené lode rôznych veľkostí. Moc sa na ne ale nepozerám pretože mám namierené na samý koniec móla, kde sa môžem usadiť a pozorovať more pri tom ako zapadá slnko.
,,Zabil by ťa pokiaľ by si chcela skončiť to dobre vieš," povie a povzdychne si Velari čím ma vyruší z mojich spomienok. Hneď mi niečo napadne a na tvári sa mi objaví úškrn.
