Tichý plač

Od konca na začiatok

Znova to spravil, znova ležím v nemocnici a klamem že som spadla zo schodov. Tá prenikavá bolesť na celom tele. Moja tvár kedysi tak krásna, teraz vyzerá odporne. Neviem prečo už dávno nehnije v tom špinavom väzení, už dávno tam mal byť. Moje dieťa mohlo žiť keby ho nebolo. Ako rada by som vrátila čas, nikdy by som sa na neho ani nepozrela. Bojím sa, veľmi sa bojím. Iné ženy by ho už dávno zažalovali, ale ja... ja mám strach. Prešli dva týždne a ešte stále nie je doma. Dúfam že sa už nevráti. Už nikdy ho nechcem vidieť. Mohla by som utiecť, ale kam? Nemám už žiadnu rodinu ani priateľov. Už to je dávno čo som bola von keď nerátam nemocnicu. Ani neviem čo je to úsmev.

Rozhodla som sa, utečiem niekde kde ma nikdy nenájde, zmením si meno a začnem nový život. Nejaké peniaze mám skrité pod nočným stolíkom ale nie je ich veľa.Na cestu by to malo stačiť. Musím si zbaliť všetky veci a nezabudnúť diplom z vysokej. Kam asi tak pôjdem, mám na cestu iba do Žiliny. Musím sa ponáhľať, každú chvíľu sa môže vrátiť. Rýchlo som všetko pohádzala do tašky a kľúče som nechala na stole v kuchyni. Ten byt som platila ja ale nech si ho necha, zachvíľu ho aj tak bude musieť predať pretože nebude mať peniaze. Konečne som voľná.

Vyzerám a cítim sa hrozne. Ako som mohla klesnuť tak hlboko, mohla som mať tak krásny život. Mám dve vysoké školy. Môžem pracovať kde len chcem, ale on mi to nikdy nedovolil, pretože si myslel že ho budem podvádzať. Môj vlak mešká pol hodinu, bojím sa že príde na to že som odišla skôr ako odídem z mesta. Rozhodla som sa nakoniec že nepôjdem až do Žiliny pretože mi to nevychádza, nakoniec idem do Popradu. Doteraz som žila v Košiciach.

Sedím vo vlaku a čítam si jedinú knihu ktorú som si zobrala. Nie je to bohvie čo ale aspoň sa nenudím a nemusím myslieť na to čo sa práve deje aj tak na to myslím. Tú knihu dám do antikvariátu a dostanem za ňu peniaze aspoň na jednu noc. Hneď na ďalší deň sa nájisť prácu a ak bude šťastie pri mne tak dostanem aj služobný byt, ak nie tak v penzióne ich nejak presvedčím že im zaplatím potom keď budem mať peniaze. Dúfam že sa mi to podarí. Čo som to spravila?! Čo si len počnem? Cítim že sa niečo stane, neviem či to bude dobré alebo zlé, ale niečo čo navždy zmení môj život. Už prešla hodina mojej cesty, už som voľná, konečne možem začať od znova ale bojím sa čo ak sa mi to nepodarí. Mám zmiešané pocity som šťastná, prekvapená a nahnevaná sama zo seba. Nikdy som sa tak necítila. Vlak je veľmi čistý nato že bol taký lacný. V kupé som nemala žiadneho spolucestujúceho. Už len štvrťhodinu cesty. Otvorili sa dvere bola to žena asi v mojom veku. Pozdravila som sa a ona sa na mňa usmiala a odzdravila sa. Sadla si oproti mne, bola veľmi sympatická.     
„Kde cestujete?" spýtala sa.
„Prečo to chcete vedieť?"
„Len tak, asi to nie je moja vec prepáčte nemusíte mi odpovedať."
„Nie vy mi prepáčte, nemala som byť taká hrubá. Do Popradu a vy?"
„Tiež. Vy tam bývate?"
„Nie ani nemám kde spať a nemám veľa peňazí. O tom že pôjdem do Popradu som sa rozhodla až dnes a musela som sa ponáhľať. A vy?"
„Ja tam bývam. Mám rodinný dom. A zhodou okolností moja dcéra práve odišla na internát takže mám voľnú izbu. Ak by ste chceli tak by sme sa dohodli na cene. Ako sa vlastne voláte?"
Moje srdce začalo silno biť, mám povedať pravé meno alebo si mám nejaké vymyslieť?
„Andreja a vy?"
„Monika."
„Myslí že by sme sa mohli dohodnúť. Ale neviem či vám budem môcť zaplatiť hneď. Najprv si musím najsť prácu."
„Prácu si určite nájdete. A potom zaplatíte. Nechcela som sa na to pýtať ale prečo máte na tvári modriny?"
„Spadla som zo schodov."
„Aha. Už sme tu." povedala a postavila sa a ja hneď za ňou. Bola som zvedavá kde budem bývať. Keď som vyšla zo stanice ohromila ma krása Popradu. Konečne preč od toho debila len som zvedava ako môj nový život začne.