𝔹𝕖𝕥𝕨𝕖𝕖𝕟 𝕌𝕤 [𝙏𝙒 𝙁𝙁]

𝐍𝐎𝐒𝐓𝐀𝐋𝐆𝐈𝐀

Pätnásť kilometrov južne od mesta Beacon Hills, videla skupinka tínedžerov v lese neindifikovateľného tvora. Bolo to v neskorých večerných hodinách, okolo jedenástej. Mestský Šerif Stilinski sprísňuje opatrenia. Všetky potrebné informácie sa dozviete na šestnástej strane.
Reportérom televíznych novín Šerif zamietol akékoľvek bližšie aktuality.
-"Chránime tých,ktorí sa nedokážu chrániť sami."- s týmito slovami za sebou zavrel dvere od kancelárie.

Po prečítaní týchto riadkov som s hlbokým povzdychom zavrela papierové noviny a hodila ich na zadné sedadlá nášho auta.
"Toto miesto sa doposiaľ vôbec nezmenilo." Poznamenala som s úsmevom po vskutku dlhšej ceste, v akú som dúfala , do mesta Beacon Hills.
Mesto, v ktorom som vyrastala a minulý rok aj oslávila svoje 17. narodeniny. Už tomu bol rok, čo som so svojim starším bratom Darwinom bývala v Londýne. Ale domov je predsa len domov. Ten pravý, ten nám už známy. Darwin je bledej pokožky,takisto ako aj ja, zelenooký a starostlivý chalan. V podstate je jedným z tých takzvaných 'ideálov krásy'. Snáď to už viac ako klišé vyznieť nemohlo.
Napravila som si okuliare a v rýchlosti očami prečítala uvítaciu tabuľu mesta.

"A sme tu." Nervózne prehlásil.

Rozumela som jeho obavám, predsa sme sem neprišli len pozdraviť našich starých známych.
Cestou sme míňali rôzne budovy, ktoré mi už neprišli až tak povedomé. A školu, na ktorú o pár dní nastúpim. Vyzerá že má nové parkovisko, moderné okná a fasádu. Bola vskutku krajšia ako som si ju pamätala. Zastavili sme na príjazdovke pri dome, ktorý bol ako kedysi, vo veľmi elegantnom a zachovalom stave. Človek by voľným okom ani nezistil, že je už rok opustený.
Počas vyberania krabíc z kufra a odnášania ich do jednotlivých izieb som sa s Darwinom ani len nerozprávala. Po náročnej ceste sa nám obom do intenzívneho rozhovoru veľmi nechcelo. Otvorila som dvere do mojej spálne s jednou z väčších krabíc v rukách, a za sebou ich opäť opatrne zavrela.
Police, na ktorých kedysi sídlili knihy, pomaly ale isto zaľahali prachom.
Kovová konštrukcia dvojlôžkovej postele umiestnená uprostred miestnosti, ktorej matrace som predpokladám nechala v drevenej skrini v rohu miestnosti. Ako posledné objekty som tu po sebe zanechala aj biely toaletný stolík pri okne a holé steny. Bolo nezvyčajné to vidieť v takomto prázdnom stave, keďže som neustále potrebovala byť vo veselom prostredí.
Ani som si pri tomto obzeraní sa neuvedomila, že zadržiavam dych.
S nádychom som pristúpila k veľkej skrini, z ktorej som vybrala matrace a položila ich na obe strany postele.
Zariaďovanie izby mi bude trvať vzhľadom na okolnosti omnoho dlhšie ako kedysi. Vreckovým nožom, ktorý mám vždy po ruke, som rozrezala lepiacu pásku na krabici a otvorila ju. Mala som nutkanie vybaliť si aspoň polovicu vecí už dnes, najmä kvôli tým živým kvetinám, ktoré by som v opačnom prípade mala na svedomí.

Vybaľovanie mi avšak nevydržalo nadlho, keď som sa zahľadela na názov jednej z mojich, už pomerne zabudnutých, kníh.

Hybridské stvorenia.

Dedičstvo, ktoré som dostala na svoje 15. narodeniny.
Prečítaná bola už stovkami očí mojich predkov, mojej hybridskej krvi. Inštinktom som rukou na boku knihy nahmatala stranu 120.

Upírodlak
___________

Potomok upíra a vlkolaka.
Dominujúca krv Upíra.

Nebojácni jedinci, so schopnosťami stopovania krvou, predpokladu pohybu a situácie, odlišovania tepelných stôp a telepatie u ľudských bytostí.
Nadviazajú vzťahy priveľmi zriedkavo, sú pasívni. Nespavosť, potreba byť neustále aktívnym. Nevyhnutnosť nocľahu celých 48 hodín, jedenkrát za mesiac. Prvotná väčšia neschopnosť premeny. Nezdedené pazúre a výborny sluch. Samostatné a prirodzené hojenie prebieha ťažšie, trvá dlhšie. Rýchlejšie, pre vlkolaka bežné, hojenie možné s pomocou ľudskej krvi. Kríženie s vlkolakom tiež obnáša aj dvojnásobnú silu a rýchlosť. Živia sa výlučne krvou.(Podľa štádia vývoju.) Vzácna krv ktorá im koluje v žilách dokáže hojiť bytosti, najmä nadprirodzené. Isté stárnutie.

Často mýleny druh jedinca s Vlkopírom,ktorého nájdeme na strane 119.

Z opätovného čítania tejto stránky ma vytrhlo zaklopanie na dvere, ktoré sa už aj tak otvárali.

"Môžem?" Z dverí vykukol Darwin.

Hlavou som len jemne prikývla na znak súhlasu a posunula sa na posteli ďalej, čím som mu urobila väčšie miesto. Zdal sa mi byť dosť nervózny, čo sa dalo povedať aj o mne. Napätie medzi nami by sa dalo doslovne krájať.

"Tak... Je skvelé byť späť že Cora?" Opýtal sa.

Nevydržala som držať smiech a namiesto odpovede sa jemne rozosmiala. Prišlo mi to naozaj zvláštne byť v takomto citovom rozpoložení pri vlastnom bratovi.

"Čo je?" Pohľadom si ma premeral a opäť sa zahľadel na svoje ruky.

"Nič, ja len...Už je čas večere." Mykla som ramenami a snažila sa vyzerať čo najviac psychicky vyrovnane, ako len mi to môj žalúdok dovoľoval. Kedysi by sa mi ruky už dávno triasli po úlovku.

"Dnes nepôjdem. Nepociťujem hlad, jeden deň na sucho ma predsa nezabije." Jeho odpoveď ma značne prekvapila, i keď vedel smäd ovládať omnoho lepšie ako ja.

"Ako myslíš." Odvetila som s úsmevom a vybrala sa k pootvorenému oknu. Vytiahla som ho vyššie a k jeho zaisteniu použila montážnu poistku.
Akonáhle sa mi podarilo dostať sa cez ozdobnú striešku nižšie k zemi, zoskočila som na kamennú dlažbu, ktorá pokrývala najväčšiu časť našej záhrady.

(Na obrázku je Cora[Coraline],je to iba ilustračný obrázok, môžete si ju predstaviť akokoľvek chcete.:))