𝔹𝕖𝕥𝕨𝕖𝕖𝕟 𝕌𝕤 [𝙏𝙒 𝙁𝙁]

-

Rozhodne som nepredpokladala že sa v okolitom lese zdržím tak dlho, ale vyzeralo to, akoby sa odtiaľ vytratil akýkoľvek život. Momentálne som potrebovala krv tak nutne, ako kyslík. Oči, ktoré ma už hodnú chvíľu od neustáleho stopovania začali bolieť, som od toľkého hladu ani nevnímala.
Akonáhle si môj mozog zaumienil že tadiaľto cesta nevedie, moje nohy sa automaticky rozbehli do jedinej budovy kde som mohla mať šancu vyhľadať krv.
Nemocnica.
Túžba po nej mi nekontrolovateľne blokovala zdravý rozum, a pomaly som prestávala cítiť akúkoľvek časť môjho tela. Moja upírska stránka bola rozhodnutá urobiť čokoľvek preto, aby som ju získala. Ísť dovnútra nemocnice hlavným vchodom by bolo až príliš nápadné, tak som použila okno jednej z izieb. Nedokázala som bojovať s tým čo ma vo vnútri ovládalo. V takýchto chvíľach tu pre mňa neustále bol Darwin, ktorý ma krotil.
Ale teraz tu nie je. Pripomenulo mi moje podvedomie. V podstate som nepáchala tak veľký zločin...Nie? Len si požičiam trochu krvi z krvnej banky.
Podľa intuície ktorú som mala zaseknutú v hlave som vkročila do jednej z miestnosti.

•

Chladiace boxy, v ktorých už vďaka môjmu hladu chýbalo zopár taštičiek s krvou, som so spokojným úsmevom zatvorila. Pocit úľavy v mojom žalúdku bol tak neuveriteľný. Predsa len ľudská krv je o niečo chutnajšia ako tá zvieracia. Je taká...Obohacujúca. Pre mňa ako upírodlaka ktorý bol odmalička učený na zvieraciu krv, bola táto varianta pokušením. Rukávom svetra tekvicovej farby som si z perleťových tesákov zotrela zvyšok krvi a nakukla cez dvere na chodbu. Vyzeralo to, že bola prázdna, čoho som ihneď využila a prekĺzla do izby s otvoreným oknom, ktorým som aj prišla. Svoju krátku návštevu v tejto budove som už neplánovala nikdy zopakovať, bolo to proti pravidlám v našej rodine. Ktoré som musela dodržiavať.
Únava,ktorá by po toľkých dňoch už mala nastať, si dávala akosi na čas.
Netuším kedy ma zmohne, a ani ako sa v takom stave dostanem domov. Avšak momentálne ma trápila iba jediná vec, ako vysvetlím Darwinovi svoju návštevu krvnej banky.
Došľaka, on ma zabije.
Mala som sa viac ovládať... Nedokážem sa viac ovládať.
Počas odjazdu z Londýna som premýšľala aké následky a dane si to ponesie, ale nepočítala som aj s týmto.

Rukami som sa zachytila o odkvapkajúcu mriežku striešky pod mojim oknom, a pomocou nôh sa na ňu vyšplhala.
Občas bolo naozaj otravné byť celé noci aktívnym, pretože to väčšinou vyvolal silný prúd mojich myšlienok v hlave. Doposiaľ si moje podvedomie naštudovalo všetky javy, ktoré ma zaujímali a bytostne som ich potrebovala vedieť. Doteraz v podstate ani netuším kvôli čomu.

Na jednu stranu si potrebujem vymyslieť adekvátnu výhovorku môjho neskorého príchodu domov "z lovu".
Čo je na druhú stranu pravdepodobne zbytočné, keďže Darwin je majster na rozpoznávanie klamstiev.
Hodnú dobu ležania na posteli som vystriedala zoraďovaním oblečenia v skrini, navlečením posteľnej bielizne a vystavením zopár mojich kresieb na stenu. Sťahovanie do Londýna som znášala ťažko, bolo to doslovne vytrhnutie samej seba z určitej rutiny. Na dobrej nálade mi nepridali ani študenti a ich predčasné škatuľkovanie ma.
Konieckoncov som teraz vďaka značnému stresu z prvého, a zároveň už tak známeho, dňa v škole nedokázala myslieť na nič iné.
Bude to tam iné ako kedysi? Akí ľudia tam na mňa čakajú? Spoznajú ma učitelia? Učí tam vlastne ešte niektorí z nich?
Všetky myšlienky sa mi zlievali do jednej veľkej čiernej machule.

Ak je v okolí tak veľká nadprirodzená aktivita, bude aj v meste.

Nesmiem dovoliť aby niekto zistil čo som zač. Bolo by to veľké riziko ako pre mňa, tak aj pre moju rodinu, a najmä Darwina.