Poézia z borovicového hája

Zbohom

Mám ťa rada,
Ty mňa nie,
Vážne som to chcela?
Toto trápenie?

Niekedy si ľudia vyberajú
to, čo už poznajú,
zatvárajú sa pred novým-
ich srdce patrí známym.

Je však toto "známe"
čokoľvek to je
dobré, ak z toho plačeme?

Ak nám z toho tečú slzy ľútosti po tvári,
ktoré by sme najradšej úsmevom zotreli
Ak pri tebe mám pocit,
že mi je lepšie samej?

Možno áno,
možno nie,
bála som sa,
že mi bude mizerne
Teraz však viem,
že ťa nepotrebujem

Sladké ovocie skyslo
a ja sa tvárim skleslo
Netušila som, že niečo takéto dokážeš
viac ma však udrieť nemôžeš

Zbohom, ja ťa už nepotrebujem,
aspoň toto viem
neverím ti
už ani neviem, či si to ty
To milé dievča,
ktorým si bola pred troma rokmi,
neubližuj mi.

Zbohom, niečo si ma naučila-
Že nemám veriť ľuďom ako ty,
Tým by som sama seba mučila,
Vykašlem sa na takéto trampoty.