Filozof zo strechy

Prológ

Kráčam hlučnou ulicou mesta a pohľad vrážam hlboko do zeme. Okolo mňa sa preháňajú rady rachotiacich aut a ja sám sa musím predierať zástupmi spotených, navoňaných, škriekajúcich, vyparádených ľudí. Cesta pod mojimi nohami uteká našťastie rýchlejšie a moje kroky ma vedú čoraz bližšie záchrane. Semafory hrajú virbl pre hluchých ľudí a štekajúce psy z dvorov rozptyľujú pozornosť všetkých ostatných.
Dych sa zrýchli a kroky sa spomalia, no moja vôľa je silnejšia než telo a tak zatnem päste a prinútim tú hlúpu telesnú schránku, nech pracuje ešte pár sekúnd nadčas. Zabočím do bočnej uličky a keď zazriem veľkú zelenú budovu úľava mi zaplaví mozog. Bez rozmyslu sa rozbehnem naprieč dláždeným parkoviskom a o vlas sa vyhýbam autám.
Okamžite vrazím do presklených dvier a tromi rýchlymi krokmi prebehnem malú predsieň s poštovnými schránkami po stenách. Ďalšie dvere mi uhnú z cesty, opäť stačia tri kroky a stojím pri výťahoch. Prstom rýchlo dopadnem na tlačidlo s oranžovou svietiacou šípkou a vidím ako sa nad železnými dverami započal odpočet hranatých čísel.
7, 6, 5...
Môj dych pomaly spomaľuje, ale pokoj stále necítim. V hlave mám taký zbesilý chaos myšlienok až mi je z toho na vracanie.
4, 3...
Rozmýšľam prečo to tomu výťahu tak trvá a nechtami pravej ruky si nedočkavo vyklopkávam na zárubňu dvier.
2...
Musím sa dostať preč od tohto všetkého. Od života ľudí okolo mňa, aj od môjho vlastného. Chcem ísť von z tejto bubliny spoločnosti a zablúdiť svojimi myšlienkami preč od vzájomných vzťahov a hier, klamstiev a pretvárok, zrád a bolestí. Chcem sa dostať vyššie. Nad toto všetko. Chcem ísť...
1...
...na strechu.
Dvere sa otvoria a ja do prázdneho výťahu priam vpadnem. Prst mi vletí na tlačidlo s číslovkou osem, ktoré sa pod ním jemne rozžiari. Držím sa obyčajnou silou vôle ešte pár sekúnd na nohách a keď za svojim chrbtom započujem ako sa zatvárajú dvere zveziem sa na zem ako kožené vrece plné orgánov.
Ústami sa snažím nabrať vzduch a uspokojiť tak pálenie pľúc. V boku ma bodá strašná bolesť, ktorá sa však nedá zrovnať s bolesťou v mojej mysli. Po hnedých prameňoch vlasov mi stekajú kvapky potu a s tichým cvaknutím padajú na podlahu.
Oči držím otvorené a snažím sa mrkať čo najmenej. Vždy keď totiž zavriem oči, vidím pred sebou víziu toho hororu, ktorý som zazrel na ulici.
Cítim ako sa konštrukcia výťahu začína pomaly zdvíhať nahor, načo moje vnútornosti reagujú jemným stiahnutím. Na obrazovke nad tlačidlami s číslami poschodí sa začal obrátený odpočet jeho stúpania.
Tiché hučanie výťahu a ohlušujúce ticho, ktoré hrubo kontrastovalo s hlukom ulice na mňa pôsobí rovnako ako pôsobí hlas matky na zaspávajúce dieťa. Stiesnení priestor, ktorí mi malá kabína ponúkala, ma zvláštnym spôsobom upokojoval. Medzi studenými stenami toho nič-necítiaceho predmetu som sa cítil bezpečnejšie ako vonku s bytosťami rovnakého druhu. Bezpečnejšie ako v náručí priateľov, či rodiny. Ba viac, než vo vlastnom dome.
Z tela som si stiahol čiernu bundu a pokrkvanú som si ju chytil do ľavej ruky. Vo výťahu bolo teplo, zatiaľ čo vonku zúril mráz začínajúcej jesene. Vedel som, že sa do toho mrazu budem musieť vrátiť, no na tele mi stále zostávala hrubá mikina, ktorá ma určite pred chladom vzduchu ochráni tiež.
Výťah zacinkal a ja som sa prekvapene pozrel na oranžovú osmičku na obrazovke. V tú chvíľu som opäť preklínal rýchlosť stroja, o ktorú som sa predtým modlil.
Pomaly som sa zodvihol na nohy a dvere mi uvoľnili cestu na prázdnu chodbu. Farba stien, koberec na podlahe a aj zaujímavé vzory na dverách poskytovali zvláštny lákavý pocit príbytku pre každú zblúdilú dušu.
Zastal som priamo pred dverami so zlým tušením, že vo vnútri budú určite nejaký ľudia. Zhlboka som sa nadýchol a psychicky pripravený na túto skutočnosť som vbehol dovnútra.
Vnútro, rovnako útulné ako vonkajšok, napĺňala vôňa kávy, čokolády a luxusných koláčov a dezertov. Z kuchyne sa ozývali zvuky striekajúcej vody cinkanie pohárov a tanierov a tiché rozhovory oddychujúcich zamestnancov. Stoličky a stoly z tmavého hnedého dreva, krásne biele závesy a celkové prostredie malo krásny estetický súlad.
A prekvapivo v tomto útulnom útočisku nebolo ani dušičky. Darovanému koňovi som však na zuby nehľadel dlho a okamžite som využil situácie. Prebehol som rýchlo cez dolné poschodie, kde ani za pokladňou nikto nestál a chytil sa zábradlia schodov. Bral som ich po dvoch, aby som mal už konečne túto útrpnú cestu za sebou.
Na vrchnom poschodí ma okamžite privítalo veľké okno, no ja som mu uhol zrakom. Chcel som si ten pohľad šetriť až na ten úžasný moment.
Prešiel som popri ďalšej pokladni, no v tejto stála čašníčka. Približne štyridsať rokov, blond vlasy zviazané do copu a mobil v ruke, na ktorom niečo vyklikávala. Chvíľu som reálne zvažoval možnosť, že sa dám na štyri a preplazím sa okolo nej, no potom mi moja racionálna časť mozgu potvrdila, že to nie je dobrý nápad.
Zadržal som dych a s privretými očami som sa vydal ku dverám na druhej strane miestnosti. Díval som sa pred seba a potichu som dúfal, že bude čašníčka moc zaujatá tým, čo na ňu čaká na obrazovke. Ignorovala ma dosť dlho, no v momente ako sa moja noha dotkla prahu terasy, vztýčila ku mne dlhý skúmavý pohľad. Rozhodol som sa naň nereagovať a vystúpil som von. Čašníčka vyzerala, že už chce niečo povedať, no v mobile zazvonil zvuk správy a ona svoju pozornosť presunula späť k nemu.
A zatiaľ čo ona sa opäť stala väzňom sociálnych sietí a medziľudských vzťahov, ja som konečne vystúpil na slobodu.
Predo mnou sa objavil nekonečný výhľad. Dlhé ulice lemované radami domov, zelené parky a mosty, klenúce sa ponad rieku. Kamenná džungľa stĺpov, budov, elektrických káblov sa rozprestierala ako obrovská škvrna krvi vo vode. A za hranicou tohto fľaku, tam kde z mesta odchádzala jedine dlhá cesta, tam začínali rozsiahle lúky, zdobiace kopce ako tisícka trávnatých kobercov. Koberce sem tam ustupovali aby nechali priechod obrovským dreveným obrom, ktorý svojimi listnatými pažami kryli drobné lúčne kvietky pod sebou. Čím ďalej od mesta lúka pokračovala, tým viac obrov tam vyrastalo. A v diaľke, keď sa z malých kopcov a rovín začali stávať hory, už sa hranica lúky prelínala s lesom. Obrovské trávnaté závoje, kryjúce nevinnosť pôdy, ležali po masívnych horách ohraničujúcich celú dolinu, v ktorej prostriedku, sa nachádzalo mesto.
Kopce zakrývali výhľad ďalej, no ja som vedel, že za nimi sa nachádzajú len ďalšie cesty cez ľuďmi nepoznačené územia až k ostatným príbytkom tejto rasy. Tak ďaleko som sa ja ale dívať aj tak nechcel a tak som zostal pohľadom tu, v tomto mojom malom svete. Svete so zelenými stenami a modrým stropom, ktorý sa ako kupola týčil nad celým mestom.
Zodvihol som zrak a okamžite ma oslepila okúzľujúca žiara slnka. Práve začalo schádzať z najvyššieho bodu na oblohe, takmer nepoznačenej bielymi závinmi oblakov.
Tu na tejto terase som sa konečne zhlboka nadýchol a pocítil ten pravý pokoj, po ktorom som tak besne prahol. Prešiel som okolo niekoľkých prázdnych stolov až na koniec terasy, kde stála len jedna osamelá stolička. Ruky mi dopadli na sklenené dosky, ktoré slúžili namiesto zábradlia a ja som zavrel oči.
Z mojej hlavy opadla ťažoba výčitiek a strachu a srdce mi konečne na malý moment pribrzdilo. Natiahol som si do pľúc veľkú dávku studeného vzduchu a pomaly som roztvoril oči.
Konečne som za viečkami nevidel tú živú nočnú moru. Mohol som sa konečne nadýchnuť bez toho dusna, ktoré stúpa z ľudí. Už som sa necítil ako to malé zrnko piesku na pláži. Už ma neobklopovali ľudia, budovy ani stromy. Konečne som získal voľnosť.
V tichosti som obrátil svoju hlavu z výšky oblohy na zem a zadíval som sa medzi domy mesta. Tá výška mi stúpa priamo do mozgu ako droga, ktorá opája moje zmysli a uvoľňuje myšlienky. Tu na tejto streche môžem v kľude uvažovať nad svetom, nad mojim životom a uvoľniť svojej predstavivosti uzdu. Tu sa moje myšlienky pomaly pretavovali v slová, ktoré som dokázal zapísať na papier. Nikdy som si svoje nápady nezapisoval, no bolo príjemné vedieť, že by som to dokázal keby bolo treba. Načo mi však bol papier tu? Tu som predsa sám, bez potreby rozprávať alebo niečo písať. Nemusím nikomu ukazovať moje myšlienky aby ich hodnotil, pretváral, zavrhoval...
Na tejto streche môžem byť sám sebou, sám so svojimi myšlienkami. Môžem robiť to čo ma baví. Rozmýšľať nad všednosťami života ako nad niečím zázračným. Ako taký filozof. Ako filozof zo strechy...