Čo sa stalo s čiernym princom?

Úvod

Byt, v ktorom bývali, bol malý, starý a na stenách boli stopy od plesne. Nari sedela za dreveným stolom v úzkej uličke, ktorá viedla až do kuchyne. Svetlo nad ňou niekoľkokrát zablikalo, a tak len bezducho nadvihla oči k nemu a zadívala sa na malého pavúka, ktorý sa skĺzol po pavučine bližšie k nej.

„Je to len dočasné riešenie," mumlala si Jeanna Albertsová, Narina matka. V rukách držala dve papierové tašky, z ktorých trčali zelené stonky zeleniny. Potichu prešla okolo Nari a potom zahla do kuchyne. „Mám tu prácu," podotkla, „no sľubujem ti, že tento prípad je môj posledný."

Jeanna bola útlejšej postavy. Mala rovné, orieškovohnedé vlasy po ramená, jasnozelené oči a na špičke brady jej vytŕčala malá vypuklá šošovička.

Nari si zhlboka povzdychla. „Ocka ani Alexa nám to nevráti," povedala potichu.

Dnes to bol presne tretí mesiac odo dňa, čo o oboch tragicky prišla, keď ich počas spoločnej dovolenky niekto chladnokrvne pripravil o život.

„Neskončím, pokiaľ nenájdem ich vrahov, Nari. Som predsa detektívka... je to moja práca."

Nari sa postavila od stola a automaticky prešla do kuchyne za matkou.

„Sľúbila si ockovi, že tú prácu necháš a odídeš do predčasného dôchodku."

Jeanna súhlasne prikývla. Roztvorila papierovú tašku a na stôl vytiahla niekoľko balíčkov instantnej ázijskej polievky.

„Sama si to videla," začala Jeanna. Do očí sa jej nahrnuli slzy. „ Obaja mali prerezané hrdlo, mali-"

„Veľmi dobre viem, ako vyzerali, keď sme ich ráno našli," skríkla Nari nervózne.

„Teba naozaj nezaujíma kto to spravil? Prečo to spravil? Že sa vinník nenašiel a stále si behá po slobode?"

Nari sa na malý okamih odmlčala. Celé telo sa jej zachvelo. Znova si spomenula na to osudné ráno, keď našla svojho brata v kaluži krvi. Nie. Nie. Nie – znova už nie! Bola to ako nočná mora, ktorá nemala konca. Alex mal len osem rokov, keď ho našla smrtka s kosou. Celý život mal pred sebou. Nie! On za nič nemohol a predsa mu vzali život. Nie. Nie!

„Tvoj otec bol prostý účtovník, neverím, že-"

„A čo chceš robiť?" Nari zvýšila hlas, „nájdeš akéhosi čudáka, ktorý zabil otca pre peniaze? Bezdomovec alebo feták. Nie je to jedno? To, že ho posadíš do väzenia, nám Alexa ani ocka nevrátia, mama. Otvor konečne oči."

„Nari!" skríkla Jeanna naspäť.

„Namiesto toho, aby sme sa vrátili naspäť do Kanady, sme tu... v meste, ktoré nie je ani na mape. V meste, kam sme odišli len na obyčajný rekreačný pobyt... v meste, ktoré sa stalo pre nás nočnou morou. A ty, mama, ty namiesto toho, aby si ma odviedla preč a prinútila ma začať nový život, si ma prihlásila na dievčenskú akadémiu."

Jeanna trpko prehltla vlastné sliny. Sklopila zrak, akoby vedela, čo bude nasledovať. „Naozaj ma to mrzí, zlatko," šepla.

„Mrzí?" zopakovala Nari so zdvihnutým obočím, „čo ťa mrzí?"

„Vieš," preglgla, „neviem ako, no poplietla som odovzdávací lístok a namiesto akadémie..." Nadýchla sa. „Som ťa prihlásila na Nílsku Univerzitu."

Nari sa prudko zvrtla na nohe a otočila sa matke chrbtom. Stálo ju to až priveľa síl, aby nevybuchla ako časovaná bomba.

„Nari, nie je to také zlé, ako si teraz myslíš."

Nari zvýšila hlas o oktávu. „Nie?" otočila sa naspäť k mame.

„Pozri, ja viem, že si chcela ísť na akadémiu a až potom si vybrať univerzitu s odborom, ale-"

„Ale čo? Ale čo, mama? Najskôr tá vražda, potom tento byt a teraz škola?"

V tej chvíli Nari kričala z plných pľúc.

„Môžeš si vybrať z mnohých odborov," oponovala Jeanna rezignovane. Pravou rukou si šúchala spánok. „Je tam právnická fakulta, fakulta matematiky alebo filozofie. Taktiež sú tam fakulty, ktoré sa zaoberajú umením alebo sociálnymi prácami."

Nari neodpovedala. Už mala toho plné zuby. Potom však Jeanna povedala niečo, čo Nari výrazne zaujalo.

„Fakulta masmédií... ešte stále chceš byť novinárkou, správne?"