Čo keby sme ušli

Čokoľvek zlé, čo sa stane má vždy udalosť, okamih, ktorý má vždy nejaké vysvetlenie. Veľa krát za tým hľadáme skryte znamenia, ktoré nemusí byť ani pravda. A toto sa stalo mne.

Bola sobota. Ďalší deň z novými problémami, ale dnešní deň bol iný. Zobudila som sa okolo siedmej zo strachom v očiach po dnešnej nočnej more. Moja hlava bola plná hrôzostrašných myšlienok. Čo to bol za sen? Dúfam že to nebolo reálne. Rýchlo som zobrala môj mobil aby som zabudla na ten hrôzostrašný sen. Otvorila som si TikTok aby som si pozrela nejaké vtipné videa a tak prišla aj na iné myšlienky. Bola to chyba. Úplne som zabudla na to, že môj tiktok je plný strašidelných videí a cítila som sa ešte viac vystrašená ako pred tým. Jediná vec čo ma v ten moment zachránila bola myšlienka na dnešný deň, ako pôjdem von s mojou najlepšou kamarátkou Nicole. Rozmýšľala som, že čo budeme robiť, kam pôjdeme. V tom ako som rozmýšľala nad tým, čo vlastne budeme robiť, som sa pozrela na hodiny, ktoré mam na nočnom stolíku vedľa postele. Skríkla som „Do pekla ja meškám". Rýchlo som vstala z postele a utekala pred môj šatník. Nevedela som, čo si mám vybrať keďže mám veľa oblečenia. No nakoniec som sa rozhodla že si dám na seba moju obľúbenú čierno fialovú košeľu, čierne rifle a Tenisky značky Vans. Obliekla som sa a nejaký čas som sa pozerala na seba v zrkadle. Bola som veľmi spokojná a nevedela som odtrhnúť zrak z môjho outfitu, do kým mi nezavolala Nicole zo slovami „Kde si? Čakám ťa už dvadsať minút a teba nikde. " Na to som jej odpovedala „Veď už idem kúsok som sa pozabudla za tri minúty som dole čau." Nicole už nervózne odpovedala „okej, čakám ťa dole ale pohni si ahoj" a zrušila hovor. Zo stola som rýchlo zobrala peňaženku a mobil a utekala som dole, kde ma už čakala Nicole z jej autom.

Keď ma Nicole uvidela jej prvá reakcia bola „no hurá". Ospravedlnila som sa jej za dlhé čakanie ale Nicole sa len zasmiala a povedala, že to nevadí. Sadla som do auta a zapla hudbu na plnú hlasitosť. Stavím sa, že nás bolo počuť až na druhú stranu mesta. Nicole naštartovala auto a vyrazili sme do mesta. V rádiu nám hrala naša najobľúbenejšia anglická pesnička. Spievali sme, smiali sme sa, ba dokonca sme sa skoro dostali do auto nehody ale podarilo sa nám len tak tak uniknúť. Keď naša pesnička skončila v aute vládlo ticho. Cítila som sa blbo tak som sa rozhodla niečo povedať. Spýtala som sa Nicole „kam ideme?" Nicole na to odvetila „ja neviem nejdeme niekde na kávu a potom do obchodov na nákupy?" Ja som sa usmiala a súhlasila som. Cesta nám trvala necelých päť minút keďže bývame v centre mesta. Keď sme dorazili pred kaviareň Nicole si zobrala svoju tašku zo zadného sedadla a vystúpila z auta. V tom zvolala „No poď už!" Pozrela som sa na ňu a prikývla som. Hneď ako sme vošli dnu, nás obklopila príjemná vôňa kávy. Kaviareň bola plnšia ako obvykle ale aj tak sa nám podarilo nájsť voľný stôl. Čašník nám doniesol nápojový lístok plný rozmanitých druhov kávy. Ponuka bola tak pestrá, že som si nevedela vybrať. Spýtala som sa Nicole, že ktorú si ide dať ona. Ona mi na to odpovedala „karamelové Frapučíno". To som nikdy ešte nemala tak som sa rozhodla, že ho ochutnám. Keď prišiel čašník tak sa nás zdvorilo opýtal „Dobrý deň vybrali ste si?" Nicole odpovedala „Áno poprosíme vás dva karamelové frapučína." Čašník sa usmial a odvetil „V poriadku hneď vám to donesiem.". Kým sme čakali na našu kávu tak sme sa rozprávali o jednej babe z našej školy. Volá sa Luna a je to tá najnamyslenejšia baba na celej škole. „Asi to doma nemá ľahké, keď si musí svoj hnev vybíjať na nevinných ľuďoch." Povedala Nicole. Ja som jej na to odpovedala „Možno áno ale možno má len takú slizkú povahu." Nicole sa zasmiala a povedala „Vieš čo Amy stavím sa, že keby bola v Harry poterovy určite by bola v Slizoline." Ako sme sa smiali, tak nám čašník doniesol naše kávy ktoré sme s chuťou vypili. Išli sme zaplatiť a odišli sme. Auto sme nechali na parkovisku keďže sme chceli ísť nakupovať. Ako sme odišli z kaviarne za začali sme kráčať ku obchodnému centru, si Nicole všimla podivného chalana ktorý išiel za nami. Najprv sme to neriešili lebo sme si mysleli, že ide len to toho istého obchodného centra ako mi, ale tieto myšlienky nás rýchlo prešli keď neznámy chalan zrýchlil. Dostali sme strach a tak sme začali utekať do obchodného domu, ale ten chalan začal bežať tiež. Mohol mať tak osemnásť rokov ako my. Báli sme sa ho lebo sme si mysleli že nám chce ublížiť. Keď sme sa dostali do obchodného domu tak sme mysleli, že sme ho stratili ale opak bol pravdou. Nicole zvolala "Amy pozri to je ten chalan!". Ja som začala panikáriť a opakovať slová „To je koniec, to je koniec, to je koniec." Nicole si všimla že panikárim tak sa ma snažila ukludniť zo slovami „neboj Amy všetko bude v poriadku a nám sa nič nestane." Nicole sa snažila hrať na odvážnu, i keď sa bála dokonca viac ako ja. Vošli sme do najbližšieho obchodu z oblečením kde sme sa hrali, že ho nevidíme, ale to nás rýchlo prešlo, keď sme videli, že už je znovu blízko nás. Rýchlo sme vybehli von z obchodu, kde som sa už napokon rozplakala zo slovami „Mala som ťa rada." Akosi sa ma už Nicole nesnažila upokojiť lebo vedela, že niet úniku. Ostali sme stáť ako sochy lebo sme nevedeli, čo robiť, taktiež moja kondička nebola najlepšia a ledva som lapala po dychu. Ako sme zo slzami v očiach stáli pred obchodom, neznámy chlapec poťukal Nicole po ramene a podal jej papierik, na ktorom bolo napísané. Ahoj prepáčte, že som vás tak vystrašil. Som Karol. Neprenasledujem vás preto aby som vám ublížil alebo niečo také, ale išiel som za vami preto lebo niektorá z nás si zabudla kľúče na stole v kaviarni. Nie som dobrý v komunikácií lebo mám veľkú vadu reči, preto píšem tento lístok. Nicole a ja sme sa na seba pozreli a Slzy strachu sa zmenili na slzy smiechu a radosti. Poďakovali sme Karolovy a ospravedlnili sme sa mu za to, že sme mus utekali. Karol sa nesebavedomo pousmial a odišiel. Obe sme si vydýchli a išli nakupovať. Poviem vám zažili sme dobrodružstvo na ktoré spomíname dodnes a vždy sa na tom smejeme. Dokonca z Chalanom z ktorého sme mali strach sa bavíme a sú z nás dobrý kamaráti, i keď dodnes má problém komunikovať.