Zlo povstalo a bolo silnejšie ako kedykoľvek predtým. Kto alebo čo
vlastne to zlo je? Žial na túto otázku nik odpovedať nevie, no každý
vám povie, že sa blíži vojna. Blíži sa obdobie temna a úkrutnej
bolesti. Všetko dobro i zlo čo existuje, čo i len v legendách, či
tradovaných povestiach bude bojovať. I všetky tvory prírody a bytosti
krajín sa budú brániť všetkým čím budú vedieť aby ochránili svoju
rodinu a vlasť. Každý tvor i netvor si hľadá útočisko stvorené na
obranu a boj. I lesy sa začali brániť a zabedňovať. Nik s nečistou
dušou sa do nich nedostane ani tie najtemnejšie čary. Teda, iba na
jeden jediný. Les ochorel a oslabol, a s ním aj všetky bytosti žijúce v
ňom aj mocný lesný čarodej vedel, že sa deje niečo strašlivé. Cítil
všetkú bolesť lesa i zvierat. Kus neho si vzalo každé mŕtve telíčko
rastliny, stromu či zvieraťa. Trpel spolu s nimi, nebolo mu pomoci.
Skúšali všetko, dokonca sa stretol aj rád najmocnejších čarodejov.
Prišli aj lesné víli ba aj elfovia liečitelia no umieral spolu s lesom.
Trpel sedem dní a sedem nocí, a keď temné sily zasiahli - zničili
všetko živé a premenili to na niečo hrôzostrašné- podľahol, a tieň
smrti si ho navždy vzal. Mocný čarodej lesov a všetkej prírody,
všetkého živého i neživého, Abderus, bol pochovaný lesom, a bytosti zo
všetkých krajoch prišli mu vzdať úctu, a poďakovať. Enormný žiaľ
všetkého živého rozpútal búrku troch dní a troch nocí. Teraz všetkému
živému i neživému vládne jeho syn, Cleytus, a povedzme si to na
rovinu... čary mu moc ešte nejdú. Nuž, kto vie? Možno z neho bude
skvelý čarodej, no najprv sa musí prekonať cez smrť otca, na ktorú sa
musel pozerať a nedokázal s tým nič spraviť. V siedmu noc mu otec z
posledných síl predal svoju moc, silu čo mu zostala a naposledy
vydýchol. Snaha nesklamať zosnulého otca ho poháňa aby sa stal dobrým
čarodejom, no všetci máme iba jedny nervy. Ibaže, kto chce niečo
dosiahnuť zvládne to len tvrdou prácou a slzami.
,,Aaa." Skríkol Cleytus nad ostrou bolesťou pri srdci, na ktoré aj
priložil ruku. Dneska ho to už párkrát zabolelo ale až takto moc nie.
Snažil sa to ignorovať a ďalej sa venovať knihe zaklínadiel. Popod nos
si brblal rôzne zaklínadlá a snažil sa si ich vtesnať do hlavy no
nešlo mu to. Po chvíli vstal z lavičky, ktorá sa nachádzala na verande
a prešiel do útulnej kuchyni v dome kde jeho mamina chystala obed. Na
moment sa naňho pozrela a usmiala. Podišiel k umývadlu, z ktorého si
napustil vodu do pohára. Akonáhle si priložil pohár k ústam znovu
skríkol od bolesti a pohár mu vypadol z ruky. Jeho mama sa v momente
naňho otočila a hrôzou zamrzla. Žily na krku mu na chvíľi zčernaly no
po chvíli nabrali rovnaký odtieň ako predtým. Cleytusovi do očí
vyhŕkly slzy ale klipkaním očí ich rýchlo zahnal a oprel sa o umývadlo
pred ním a snažil sa znova prísť na to ako sa dýcha. Po chvíli bolesť
uplynula úplne a pomaly otočil hlavu na svoju zdesenú matku, ktorá
mala strach v očiach. Pred očami jej prebiehali spomienky na jej
manžela v obrovských mukách. Srdce jej išlo puknúť nad predstavou, že
by si tým istým mal prejsť aj jej syn. Ďaľší pohreb by nezvládla. Tieň
smrti mi syna nezoberie! hovorila si v mysli dokola no i tak jej
myšlienky prešli na predstavu jej manžela v úkrutných bolestiach. Po
lícach jej stekali dva uzučké prúdy sĺz, ktoré nešlo zastaviť.
,,Mam-" Nestihol ani dopovedať a zvalil sa na zem vinou ukrutnej
bolesti v srdci. Jedna neposedná slza mu ušla, stiekla po líci a
dopadla na zem. V ten okamih si jeho mama klakla a privinula si ho k
sebe. Cleytus sa nad ukrutnou bolesťou schúlil do klbka a viac sa
privinul k svojej matke. Pred očami videl posledné okamihy zvierat a
rastlín. Videl čo sa im stalo no nedokázal tú hrôzu popísať. Bolesť
začala pomaly ustupovať až nakoniec ustúpila úplne no oslabol.
Pripadalo mu akoby mal na viečkach kamene, ktoré ho nútili ponoriť sa
dod ríše tmy, akoby mal na rukách závažie, ktoré mu nedovolilo pohnúť
nimi, akoby mu celé telo chablo a kus jeho akoby opúšťal jeho telo.
,,Ššš, to bude dobré." Šepkala mu mama do ucha a mierne sa s ním
kolísala aby ho aspoň trošku ukľudnila. Rukou ho jemne hladila po
orieškovo-hnedých vlasoch a dúfala, že bude v poriadku. Zacítila ako
sa mu celé napäté telo uvoľnilo a v kľude oddychoval. Zaspal od
vyčerpania. Trochu sa jej uľavilo pretože sa už nezvýjal v bolestiach.
Pokúsila sa ho zdvihnúť no bola moc slabá a hneď sa s ním zvalila
naspäť na zem tak sa ho rozhodla odtiahnuť. Došla s ním k jeho posteli
a nejak ho na ňu vyteperila. Prikryla ho dekou a vydýchla si. Pozrela
naň ho a myslela, že je srdce roztrhne. Takto to nemôžem nechať!
povedala si a vybehla z malej drevenej chalupky až k drobnej bráničke.
Otvorila ju a prebehla cez ňu. Podišla k druhému domu, ktorý bol pár
metrov od toho jej.
,,Melánia kam sa to ženieš?" Vyhrkla na ňu kamarátka. Obrátila sa na
nízku dámu s čiernymi vlasmy a zelenými očami.
,,Dreen! Prosím ťa daj pozor na Cleytusa. Všetko ti potom vysvetlím
ale teraz musím isť za kráľovnou." Hovorila rýchlo no zrozumiteľne.
Akonáhle dohovorila už ju nebolo. Bežala čo jej nohy stačili. Prebehla
popri domoch až na lúku, pri ktorej chovali kone. Podliezla ohradu a
prešla ku krásnemu čiernemu žrebcovi a nasadla naň ho.
,,Heja!" Skríkla a kôň sa divo rozbehol a preskočil ohradu. Hrešenie
starého pána zanikli v hluku cválajúceho koňa a plaču mladej ženy na
ňom. Vždy bola krásna no keď začali muky jej manžela začali jej
vznikať vrásky a keď zomrel nespavosť jej k zlepšeniu moc nepomáhala.
Bola celkom vysoká to zdedila po svojej matke taktiež aj krásne biele
vlasy a oči ako dva ulíky. Lež škoda bola to že je iba človek. No jej
manžel ju miloval tak moc ako sa len dalo a bolo mu to jedno.
Spomenula si na to ako ju požiadal o ruku. Zaviazal jej oči obnosenou
šatkou a viedol ju uzučkou kamennou cestičkou ku skleníku kde sa prvý
raz stretli. Keď ju viedol párkrát naňho dokonca aj spadla. Keď došli
k sklenníku od nervozity nevdel nahmatať kľúč schovaný vo vačku a
chvíľu trvalo kým sa dnu dostali no stálo to za to. Navodil ju dnu a
po chvíli jej rozviazal šatku. Od krásy sa jej oči naplnili slzamy a
radosťou. Všade boli rozmiestnené sviečky a krásne ruže rôznych
farieb. Otočila sa naňho no on kľačal na jednom kolene a v rukách
držal krásny prstienok. Pri tejto spomienke sa usmiala no prúd sĺz jej
aj tak stekal po lícach. Práve išli cez kamenný most a po chvíli
museli spomalyť no nezastavili nikde. Zastala až pri veľkej kovovej
bráne, nad ktorou sa týčili dve veľké bledo-modré vlajky s dvoma
účkami prekríženými na jednom konci a hradby na ktorých boli stráže-
tvorili ich len anjeli. Zosadla z koňa a pristúpila bližšie k
bráne.Pozreli na ňu a už otvárali ústa, že by niečo povedala no
nenechala ich hovoriť.
,,Potrebujem hovoriť s kráľovnou! Môj, môj..." Hlas sa jej zlomil a
zakoktala sa no pokračovala, ,,môj syn, on trpí. Je to tu znova! Bolo
to podobné ako pri Abderusovi!" pri tom mene ich všetkých zamrazilo.
,,Noel, uvedom o tom kráľovnú." Povedal vysoký chlap s čiernymi
krídlami, čiernymi vlasmi a čiernymi očami. Mladý chlapec so šedými
krídľami sa rozbehol smerom k mohutnému hradu.
,,Pomôžte, prosím!" Posledné slová až pošepkala no i tak ju počuli.
Chlap s čiernymi krídlami preletel bránu, vzal pani do náruče a letel
s ňou ku kráľovnej kde ju posadil na stoličku. Ocitla sa v krásnej
miestnosti s bielimi stenami a krištáľovím lustrom kde sa nachádzal
číry stôl okolo ktorého sa rozprestierali pozlátené stoličky. Kráľovná
sedela hneď oproti nej a hľadela na ňu s otázkou v očiach.
,,Prepáčte, že vás ruším keď je váš otec chorý ale, ale m-môj syn. Má
bolesti! Dokonca mu na chvíľu aj žily sčernali!" Tvár si schovala do
dlaní a plakala. Kráľovná k nej podišla a objala ju. Nevedela čo iné
by mala robiť. Mama jej zomrela po jej narodení a jej otec je už
pristarý a slabý. Umieral a preto ju už teraz ľudia považovali za
kráľovnú.
,,Kde je váš syn teraz?" Spýtala sa a zahladela sa jej do čiernych očí.
,,D-doma. Zaspal." Len prikývla a vzpriamila sa.
,,Layla! Sú tu osadníci zo severu v dosť zlom stave. Vraj ich niečo
napadlo čo vyšlo zo začarovaného lesa." Hľadel na kráľovnú s
ustráchaným výrazom. Prekvapene nanňho pozrela a hneň na to pozrela
naspäť na vystrašenú ženu vedľa nej.
,,Vadilo by vám keby sa s ním porozprávam keď sa zobudí?" Spýtala sa
opatrne. Žena len pokrútila hlavou na znak nie. Kráľovná sa mierne
usmiala a otočila sa naspäť na anjela s čiernymi krídlami.
