When we met k.th.

2. Who am I....?

Mom pov.
Je to už niekoľko mesiacov a stále sa neprebudila. Keď nám oznámili že naša dcéra je v nemocnici lebo ju zrazilo auto nechcela som tomu uveriť. Vraj sa pohádala s priateľom ale on sanitku nezavolal. Vraj to bol niekto iný. Boli tu už všetci jej kamaráti no stále nič stále sa neprebrala. A teraz tu sedím s jej otcom a čakáme kedy nám doktor povie čo s ňou je a kedy sa konečne preberie.
Mama : Ako je na tom?
Doktor : Ešte stále je v kóme.
Oco : Už je to veľmi dlho robte s tým niečo.
Doktor : Robíme čo je v našich silách.
*o 2 týždne neskôr*
Doktor : O pár dní by sa mala prebudiť.
Mama : To je dobré.
Doktor : Len vám musím pred tým povedať ,že je tam malá šanca že si hneď spomenie. Ale po niekoľkých mesiacoch by sa mali možno spomienky vrátiť.
Mama: A poprosím vás keď sa preberie tak jej nehovorte že sa pohádala s priateľom. Stačí že ju zrazilo auto.
.
.
.
.
.
Sue pov.
Pomaly som otvárala oči. To svetlo čo bolo v bielej miestnosti mi išlo vypáliť oči. Snažila som sa pomaly  posadiť ( čo určite nebolo pomaly) a hneď sa objavila bolesť v mojej hlave.

"Auuuu moja hlava" zatvorila som oči a chytila som sa za miesto na hlave.
Poobzerala som sa po miestnosti.

"Wut tu čo robím?"povedala som po tom čo som sa asi 5 minút pozerala do steny a rozmýšľala nad svojou existenciou.

V tom do miestnosti vtrhol doktor aj so sestričkami. No aspoň vyzeral jak doktor. A keď som povedala že vtrhol tak vtrhol tak že som skoro infarkt dostala. Šak išiel jak buldozér. Kebyže tam nie sú dvere tak tu stenu určite prerazí.

"Musíte ležať pani Sue" povedal a pritlačil mi rukami ramená ku posteli takže som už ležala.
"Takže vy na to takto pán doktor 😏"povedala som si v hlave a na tvári sa mi objavil malý úsmev.
"Fuj nebuď úchylná kebyže aspoň je pekný alebo sexy ale ani to"povedala som si zase
 
"Ehmm Ehmm"odkášľala si sestrička
"Oh prepáčte" povedal a odtrhol sa odo mňa
"Takže sa volám Sue?"opýtala som sa ho
"Áno"odpovedal mi
"Voláte sa Sue máte 18 rokov, ste tu preto lebo vás zrazilo auto a vaši rodičia čakajú vonku"

"Prečo mi viká? Sa cítim stará" povedala som si sama pre seba

"To sú tie základné informácie" doplnil
"Aha ok" odpovedala som mu
"Môžem zavolať tvojich rodičov?"opýtal sa ma
"Kľudne" odpovedala som

Doktor odišiel z miestnosti spolu so sestričkami. A vtom do nej vtrhli rodičia. Ja sa čudujem že tie dvere ešte žijú. Rozbehli sa ku mne a začali má objímať. Ma skoro zadusili.

"Zadusíte ma"povedala som im
"Och prepáč"trochu sa odo mňa odtiahli

"Ako sa cítiš?"
"Si v pohode?"
"Mysleli sme si že to neprežiješ"
"Toto nám už nemôžeš urobiť"navzájom si skákali do reči nevedela som komu mám odpovedať skôr

"Neviem či vyzerám byť v pohodee? Aleeeee posnažím sa."povedala som im

"Doktor povedal že keď ti bude lepšie tak o týždeň alebo dva týždne by si mohla ísť domov."povedala mi mamka
"Okeey?"odpovedala som.
Hah keby že viem kde bývam.
Potom sme sa ešte rozprávali a tak už doktor povedal že už mi majú dať pokoj kôli môjmu stavu. Vraj veľa informácií naraz. heh😅
.
.
.
.
.
Keď už všetci odišli zbadala som na nočnom stolíku vedľa posteli mobil. Asi môj. Dúfam. Nikto by tu asi nenechal mobil len tak. A keď hej asi sa mu do neho tak trošku vlúpem. Hihi.
Keď som sa snažila zapnúť mobil nešiel. Nečakané. Možno je vybitý. No určite. Schmatla som nabíjačku čo tam bola a zapojila som ju do mobilu.
Ako som mohla čakať-bol vybitý. Teraz musím počkať kým sa nabije. Hmmm čo budem robiť. Poobzerala som sa po izbe a neuviedla som nič zaujímavé. No nič ide sa spať. Haha práve sa zobudím z kómy a zase idem spať jeeej. Predsa spánok robí svoje🤷.
.
.
.
.
.
*o cca 3 hodiny neskôr*
.
.
.
.
.
.
Zobudím sa samozrejme.

"Ach ako dobre som sa vyspala"poviem si
Zoberiem mobil do rúk idem ho zapnúť a áno funguje jeeeej. Hneď som sa pozrela na čas to už je toľko hodín? To tak dlho som spala? Nevadí. Tiež som si všimla tapetu ktorá tam bola

"Wtf to kto je?"
"Vyzerá to ako ja a dajaký chalan"
"Mi nehovor-"
"Ja mám boyfrienda?"
"Čo?"
"Ako to"
Rozprávala som sa sama so sebou 
Keď som skúsila potiahnút nahor tak sa mi zobrazilo že mám zadať heslo.
No a teraz som skončila. More jak mám vedieť heslo. Malo to mať 6 čísel. Skúsila som porozmýšľať a zadala som niečo. Samozrejme že 123456 to nebolo joj. No aspoň viem že taká hlúpa som nebola žeby som si dala také heslo. Skúšala som tam dať všetko možné ale nešlo to dokonca som si zablokovala mobil na 4 hodiny. Ups. Tak som sa na to vykašľala hodila som mobil na stolík a išla spať. Zase. Áno zase. Čo už asi milujem spánok.
.
.
.
.
.
.
.
                                                                                                                       
Taaaakže  je druhá....časť? kapitola? Neviem ako to mám nazvať. Proste je dopísaná je vonku. Ospravedlňujem sa za chyby.❤️