We weren't meant to be together

2. Chapter

Rozlúčila sa so  mnou a šla späť na recepciu. Ja som sa ešte išla upraviť na toalety a neskôr už s vedomím že nevyzerám ako zmoknutá sliepka som začala robiť svoju prácu.

Pri vchode boli poukladané krabice plné kníh ktoré som mala roztriediť. Vzala som prvú krabicu a otvorila. Po zistení že sú to romány som ich zobrala
k policiam s románmi. Začala som ich vykladať na policu ale som veľmi malá čiže som si zobrala podstolček aby som tie knihy mohla poukladať na miesto.

Postavila som sa na špičky aby som mohla knihu uložiť keď mi vypadla z ruky a ja som zavrela v oči v očakávaní že budem počuť dopad knihy avšak nič som nepočula. Opatrne som otvorila oči a pozrela sa na zem avšak jediné čo som videla bol pohľadný hnedovlasý gentleman s kryštalovo modrými očami s knihou ktorá mi vypadla v jeho ruke.

,,Ste tu nová, slečna? Ešte som vás tu nevidel." Počkaj, počkaj, počkaj. Toto sa až moc začína podobať na môj sen. Zobrala som teda knihu z jeho rúk a snažila sa chovať pokojne.

,,Áno, a ďakujem." Otočila som sa mu chrbtom a začala znova ukladať knihy na miesto. Cítila som jeho pohľad na mojom chrbte. Na pokožku mi vyskočili zimomriavky. Prečo tu ešte stále je?! Hľadá nejaký román? Otočila som sa teda naňho a nepríjemným tónom som sa ho spýtala.

,,Potrebujete niečo?" Pán neznámy sa len tajomne usmial a odkráčal preč. Aká drzosť! Mala som chuť hodiť po ňom nejakú tú knihu. Ešte som len začala a už chcem ísť domov. Nie, ja to vydržím. Neutečiem pri prvej prekážke ktorá sa zjaví. Je mi jedno či tu ten idiot bez mozgových buniek bude kráčať a pozerať sa na mňa. Hlavné postavy sa nikdy nevzdávajú. A ja som hlavnou postavou môjho života a to mi nikto nezoberie.

Po asi troch hodinách vykladania som si konečne vystrela moju chrbticu a šla som sa napiť. Ten pocit studenej tekutiny stekajúcej dole hrdlom je na nezaplatenie. Ale to by nebol pán tečiemimliekopobrade keby sa nevynoril poza mňa s úmyslom udusiť ma.

,,Kde nájdem komiksy?" Prisahám, že tón akým mi to zašepkal pripomínal ranný hlas partnera s ktorým ste sa vyspali. Áno, znelo to fajn lenže to spôsobilo, že som sa takmer zadusila vodou a pridala som si na list mojich obľúbených vecí aj ranný hlboký mužský hlas. Otočila som sa naňho a prebodla som ho nepríjemným pohľadom. Mám pocit, že tento muž sa na mne veľmi zabáva.

,,Nevraveli ste, že tu chodíte často, pane?" spýtala som sa už docela podráždeným tónom. Naozaj mi začal liezť na nervy. A navyše, ako dlho tu už je? Ak sa nemýlim tak tu bol ešte predo mnou bohvie ako dlho a ja tu som už cez dve hodiny. Nemá tento chlap na práci nič iné ako potulovať sa po knižnici?

,,Počul som, že majiteľku tejto knižnice veľmi zaujíma spokojnosť zákazníkov. Neviem, či bude tento rok spokojná s hodnotením. Ale ak sa slečna cíti nepríjemne prestanem vás otravovať. Ospravedlňte moju drzosť." prisahám, že rozprával ako nejaký gentleman zo zámožnej rodiny z románu. Teraz už nepochybujem, že tu naozaj číta knihy. Nesúďte ma ale každý kto by sa naňho pozrel by si ani v sne nepomyslel, že tento muž číta knihy. Po asi desiatich sekundách tuhého rozmýšľania, počas ktorých som zaznamenala ako pán Tajný stuhol, som sa vrátila do negatívnej reality.

Postavila som sa a zavelila som mu aby ma nasledoval. Doviedla som ho k polici s komiksami aj keď si myslím, že by tu trafil aj sám.

,,Tu sa nachádzajú komiksy. Viete čo idete hľadať alebo sa len idete poobzerať?" to, čo následne urobil ma totálne vyviedlo z miery. A nie, nie je to nič romantické. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč. Čo do pekla sa práve stalo? Chcete mi povedať, že ma práve totálne odignoroval a odišiel preč? Tak to si vyprosím! Rozbehla som sa za ním ,lenže kým som sa stihla vrátiť do reality, bol preč. Kde len mohol ísť? Započula som zvonček nachádzajúci sa nad vchodom. Rozbehla som sa ku vchodu avšak tam bol niekto úplne iný. Šéfka. V hlave som si premietala najhoršie scenérie toho, čo sa môže stať.

Nakoniec som zistila, že tu nie je kvôli tomu, že by som niečo spackala ale len mierumilovnej návšteve. Koniec koncov, je to jej knižnica. Dali sme si spolu kávu a rozprávali sa spolu akoby sme sa poznali desiatky rokov. A potom sa stalo niečo, čo by som už vôbec nečakala. Keď sa šéfka zdvihla na odchod, dnu vstúpil pán Hľadámkomiksy aj s veľkou kyticou ruží. A to by bolo ešte fajn keby som potom nezistila, že sú súrodenci.

Navzájom sa objali a šéfka ho posadila hneď vedľa mňa. Tak toto bolo už na mňa priveľa. Chcela som sa zdvihnúť na odchod ale šéfkin brat položil svoju ruku na moje stehno aby ma udržal na mieste. Čo si to sakra ten chlap dovoľuje? Priam som cítila ako sa mi sfarbila tvár do červena z toho neopísateľného hnevu, ktorý som v tom momente pociťovala. Chytila som jeho ruku aby som ju odstránila lenže on sa ma držal ako kliešť. Zrejme to takto nepôjde.

,,Ospravedlňte ma, potrebujem ísť na záchod." V ten moment ma musel pustiť aby som sa postavila. Víťazne som sa naňho usmiala a odkráčala preč. Ja vždy dosiahnem to čo chcem. A nijaký muž mi v tom nebude brániť. Teda to som si aspoň myslela. Pretože o päť minút neskôr ako som odišla sa pri mne zjavil.

,,Čo zase odo mňa chceš?" Nepríjemne som zasyčala. Prečo ma musí neustále otravovať?

,,Prišiel som vás len skontrolovať keďže ste tu už pomerne dlho."

,,Ako vidíte, som v poriadku. Teraz môžete ísť za svojou sestrou." Vážne som sa ho chcela zbaviť. Stále za mnou chodí ako nejaké šteňa.

,,Čo ak nechcem ísť?" Začal sa mi intímne pozerať do očí akoby ma mohol čítať. Začal sa pomaly ale nebezpečne približovať tak, že som nemala kam ujsť. Som v pasci. Čo teraz? Čo sa vlastne chystá urobiť? Mám mu ublížiť? Mám sa nechať podvoliť? Rozmýšľaj, Kasdeya! Rozmýšľaj!

Fuuuu, ďalšia kapitola za mnou. Dúfam, že ten koniec je dostačujúco napätý. Vidíme sa pri ďalšej kapitole. S láskou vaša Alexa ( ^ω^ )