Šatkou som si zakryla ústa a nos aby som nemohla dýchať výpary z kanála. Plavila som sa do severnej časti mesta, ktorá bola celá zaplavená. Bola pod vodou i napriek tomu, že nepršalo už 436 dní.
Všetko okolo páchlo aki moč a výkali. Divým sa ako tu dokážu ľudia žiť. Budovy sú polorozpadnuté, voda z kanála sa často vylieva a hlodavce hodujú na zvyškoch ľudí.
Popravde sa mi toto všetko hnusilo, chcelo sa mi vracať pri pohľade na zúbožených ľudí, chcela som utekať ako najdalej to šlo. Ked som videla všetkých týchto úbožiakov, bolo mi asi stý raz jasné,že z nich nikdy armádu nevytvorým.
Ľahšie sa ni dežali nádeje za zatvorenými dverami, kde sme plánovali spiknutie.
"3 libri." zachrapčal vedľa mna prievozník , ked zastavil lodku. Zaplatila son mu 5 librovou bankovkou, ktorá je najväčší peniaz aký sa tu dá zohnať. Už som videla ako sa nou chváli v niektorej z krčiem. Mala som tušenie , že skor či neskôr mu niekto podreže krk.
Tri razy som zaklopala na spráchnivené dvere domu, pri ktorom ma vysadil. Otvorila mi malá , zhrhrbená, stará žena s vlasmi bielimy čo by čerstvý sneh.
"Salma, zlatko , pod do vnútra už nás všetci čakajú. "
Vdačne som vstúpila dnu. Opatrne sme vystúpili po schodoch na opravené horné poschodie. Okolo stola s holografickou projekciou , stálo par najdôveryhodnejších, najlepších a najodvážnejších ľudí akých som kedy poznala. Major Horace von Daaven , slečna Fram Gottová, alchymista Tomáš a jeho žena Yvonn , Frederik O' Neal, Jamal a David.
David stal ticho a trpezlivo posluchal Horacea ako mu nieco vysvetluje. Ked ma zbadal, pousmial sa. Chcela som prevratit oci , no kvoli nemu som nemohla. Nie ze by mi jeho naklonnost nebola lichotiva ..one len jednoducho nie je moj typ.
