Nechajte ma ísť!

Poznanie

Pomaly som prechádzala lesom, zatiaľ čo som si pohmkávala piesne, ktoré som si vymyslela. Menila som jeseň na zimu. Menila som farebnú krajinu na krajinu ľadu. Postupne som menila zem na ľad, rieky a jazerá tiež. Rovnako som spôsobila, že ľudia pod kopcom sú šťastní. A presne tak som sa cítila v tejto chvíli. Šťastná.
❄
Pomaly sme našlapovali, aby sme neboli moc hluční. Spolu s ostatnými sme sem chodili pomerne často. Ľudia v dedine hovorili, že v týchto lesoch vídavajú stvorenie také nadherné, ako sneh. Že vraj je to dievča s bledou pokožkou, čo sa raduje zo zimy. Prišli sme sem, aby sme sa presvedčili, či náhodou nepatrí k nemŕtvym. Pomaly a čo najtichšie sme mierili k postave v plášti dlhom až po zem. Postava sa raduje. Doteraz sa vrtela a poskakovala, no ako nahle sme prišli bližšie, otočila sa. Bola nádherná.
❄
Postavila som sa vzpriamene. Nevedela som, ako zareagovať. Pekne po poriadku. Boli tam muži aj ženy. Mali nejaké divné palice. Mali na sebe podobne oblečenie. A pozerali sa na mňa ako na zjavenie. Ustúpila som o krok. Muž, čo stál v predu spravil krok smerom ku mne a zložil zbraň. ,, Nechceme ti ublížiť. Prosím, len poď s nami." povedal muž. Ostatní tiež po chvilke zložili zbrane ale stále na mňa v šoku pozerali presne tak, ako ja na nich. Vedela som, že nesmiem nikomu dôverovať. Nie po tej hroznej udalosti. O krok som znova odstúpila a snažila sa nabrať silu, ktorou som bola obdarená. Snažila som sa sledovať všetkých lebo to bolo jedna proti desiatim. Otočila som sa v okamihu teda na päte a utekala hlbšie do lesa, ktorý som našťastie tak dobre poznala. Skoro omamžite mi boli za pätami ale ja som bola rýchlejšia.
Keď som sa im konečne stratila z dohľhadu, ukryla som sa v jaskyni. Obe ruky som vystrčila pred seba a za milisekundu som cítila, ako sa ľad odlepuje od mojich rúk a stavia najsilnejšiu hrádzu, akú dokáže. Uvoľnila som sa a nadýchla sa. Musím niečo vymyslieť. Mám šťastie, že sú tu dva východy, pretože inak by som bola nahraná. Tým druhým som vybehla tak rýchlo, ako mi to len nohy dovolili.
❄
To čo som videl bolo niečo nádherné a hrôzostrašné zároveň. Tu, pred mojimi očami. To dievča použilo vodu a vietor, aby sa chránilo. Keby bola nahnevaná alebo by sa bála, mohla nás všetkých zabiť už na tej lúke posypanej snehom. Melissa, moja partnerka a taktiež strážkyňa bola v šoku. Ona pred rokmi mala na starosť dievčatko, ktoré sme teraz videli. Bolo to neskutočné. Musela sa báť, keď ju nemŕtvy uniesli. A vďaka tejto sile sa dokázala ubrániť a utiecť. Je dokonca rýchlejšia, ako ktorýkoľvek nemŕtvy. Melissa chodila z miesta na miesto a premýšľala ako sa tam dostane. Bola nervózna a ja som ju úplne chápal. Keď dievčatko uniesli cítila sa za to vinná, aj keď za to nemohla. A teraz je nervózna, bojí sa. Posadil som sa a Melissa sa na mňa pozrela nahnevaným pohľadom. ,,Ako môžeš v takejto chvíli sedieť?" spýtala sa. Len som pokrútil hlavou. ,,A čo by si chcela robiť? Za ten ľad sa dostaneme až večer." Melissa si upravila výstroj. Stále sa stresovala a mala prekvapený, ustarostený a nahnevaný pohľad zároveň.
❄
Bežala som a bežala. Nevedela som kam. Vedela som len to, že to neboli tie príšery, tie bytosti, čo mi cicali krv. Vedela som to. V očiach im bol vidieť strach, údiv a súcit. A ešte neičo. Prekvapenie.
Túlala som sa lesom, kým som zistila, že ďalej už ísť nemôžem. Bola som na zasneženom útese a videla som bielu krajinku pred sebou aj pod sebou. Neodolala som pokušeniu a skočila som. Moja moc bola ľahko ovládateľná. Nebála som sa. Použila som vietor ako závoj, ako krídla a pri pristátí mi dopomohol sneh, nežný ako bavlka. S eleganciou som dopadla až dole. Pred sebou som videla len jednu malú chatku. Začala som sa smiať.
❄
Chodili sme po lese ešte ďaľších pár hodín ale nikoho ďaľšieho sme nenašli. V jaskini nikto nebol a až keď sme ju poriadne prehľadali zistili sme, že tam bol ešte druhý východ. Dnes sa asi nikto z nás dobre nevyspí. Hlavne Melissa nie, pomyslím si.