Toto ráno začalo ako každé iné. O šiestej ma zobudil budík. No najradšej by som ho vyhodila von oknom. Vyšla som z postele a mierila do kúpeľne kde som si spravila hygienu.. A nie žiaden make-up som si nedávala. Bolo to pre mňa mrhanie času a nikdy som tomu ani nechápala, veď na čo sa budem snažiť vyzerať ako niekto kto naozaj nie som. Česť výnimkám samozrejme. A tak som vyšla z kúpeľne a namierila si to k šatníku kde som sa snažila vybrať si nejaký fit do školy.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nakoniec som sa obliekla takto.. Nechodím takto často oblečená som taká skôr princeznička. Preto mi ľudia casto vraveli že som ockova a mamkina princezná. Teda bola som niekedy.. Kým sa nestala tá hrozná udalosť. No nechcela som si takými myšlienkami kaziť hneď zrána náladu aj keď som vedela že už to niak nezmením a patrí to k môjmu životu. Po hodnej chvíli premýšľania som sa teda vybrala z izby. Ráno nezvyknem jesť čiže do kuchyne som nemierila. Z chodby som si vzala tašku do školy, obula sa, zamkla a vydala sa aj keď s nevôľou do školy. Keď som prišla pred budovu školy bolo presne 7:50 a to bol čas keby bežne prichádzam do školy. Predsa len, celý deň tam presedím v lavici,raz za sto rokov vyjdeme na telesnej na dvor ale inak sa tam v skratke nudím a rozmýšľam na čo je chodenie tam vôbec dobré. Čiže som sa nemala kam ponáhľať.
Vystúpila som do školy a mierlia som rovno do triedy keďže skrinku som neotvorila ako je rok dlhý tak som miesto kde je poväčšine najviac ľudí obišla. Ako som tak šla po chodbe, samozrejme cestu som nesledovala lebo som ju po tých rokoch vedela naspamäť. Niekto do mňa zozadu vrazil. Nejak som stratila rovnováhu a letela som na zem keď ma pár centimetrov od zeme chytila ruka, predpokladám toho dotyčného ktorý do mňa narazil. A bingo. Uhádla som to no a už len podľa tej ruky mi bolo jasné že to bol chlapec. Na ruke mu bolo vidno jemné no zároveň celkom viditeľné žily. Priznám sa bolo to príťažlivé no a keď som sa konečne postavila na svoje nohy a stála som zase penve na zemi dvihla som zrak a by som zistila kto do mňa vlastne narazil. Chalan, bol odo mňa vyšší možno aj o 2 hlavy. Mala som sa aj s čím chváliť keď som merala ledva 161 centimetrov a on mohol mať tak 2 metre. Ihneď som sa mu zadívala do očí, on sa len milo usmial a povedal.. Prepáč dúfam že sa ti nič nestalo ja som sa usmiala nie neboj som v poriadku, nabudúce budem sledovať kam idem On sa na mňa ešte raz pousmial, rozlúčili sme sa s tým že dúfa že ma ešte niekedy stretne a stratil sa na schodisku.
V hlave som mala stále jeho tvár a tie krásne hnedé vlasy. Úprimne.. tak veľmi som z toho vtedy bola v rozpakoch že si ani nepamätám akej farby mali oči do ktorých som sa tak zasnene pozerala. Keď som vošla do triedy ako vždy som sa na nikoho nepozerala.. Nezaslúžili si moju pozornosť ani na sekundu a tak som pokračovala k svojmu miestu.. Sedela som pri okne v úplné poslednej lavici. A sedela som sama čo mi aj celkom ako introvertovi vyhovovalo. Prvú hodinu sme mali slovinu s našou triednou. Hej a inak, chodím na športové gymko. Keď som ešte mohla venovala som sa športom naplno no teraz sa bohužiaľ musím viac krotiť lebo moje zdravotné problémy mi to nedovolia. Už od mala som milovala hokej. Bol to šport o ktorom som vedela že ma nikdy neomrzí, aj keby veľmi chcem. S chalanmi z ročníka chodím samozrejme na tréningy a keď nemusím pol dňa sedieť v nemocnici tak aj na zápasy. No späť k tej slovine. Keď triedna vošla do triedy vyšlo z nej hneď tak žiaci dobré ráno, určite ste si všimli že máte nového spolužiaka.. tak Juraj čo keby si sa nám prišiel predstaviť ? ja som pomaly zdvihla hlavu z lavice aby som zistila o kom učiteľka rozpráva a keď som ho uvidela usmiala som sa od ucha k uchu. Bol to presne ten chalan ktorý ma vtedy chytil za ruku, usmial sa na mňa, a so strachom v hlase vravel že dúfa že ma ešte niekedy stretne. Z toho jeho predstavovania som nepočula skoro nič len.. no a mám 17 rokov, a milujem hokej všetko čo som z jeho 10 minútového predstavovania počula bolo koľko má rokov a že miluje hokej? To naozaj Mia? Chcela som sa o ňom dozvedieť čo najviac a dozvedela som sa dokopy že nič. No v tom prišli kŕče. Nevládala som dýchať. Tak som dvihla ruku a učiteľka ma vyvolala je všetko v poriadku Mia? a už na jej výrazne som videla že bola v rozpakoch musím už ísť.. pozrela som sa na ňu v bolestiach. Ten chalan stál stále pri učiteľke a pozeral na mňa so smútkom v očiach. jasné choď a dávaj na seba pozor povedala. Ja som sa pousmiala zobrala si svoje veci a vyšla z triedy. Keď som zavrela dvere prišlo mi nevoľno no povedala som si že to už vydržím. Vyšla som pomaly zo školy a keďže nemocnica tak ďaleko nebola vybrala som sa tam pešo. Prešla som pár uličiek a už som mierila do nemocnice. S neustupujúcimi bolesťami v bruchu som došla na moje oddelenie. Sestrička si ma hneď všimla a keďže sem chodím častejšie ako do školy poznajú ma.
Chytila ma za ruku a ja som si šla ľahnúť na moje obľúbené miesto čo bola nemocničná posteľ. dnes si prišla nejak skoro, bolo ti nevoľno? o tých kŕčoch som jej nepovedala ale inak som sa priznal už na prvej hodine mi začalo byť zle a bolelo ma strašne brucho Ona sa ma už viac nepýtala, zaviedla mi všelijaké hadičky a na ten háčik zavesila roztok ktorý mi pomaly tiekol do žily. Po niekoľkých hodinách mi dokvapkali posledné kvapky a tak mi všetky tie hadičky poodpájali a ja som sa celá vyčerpaná mohla vybrať domov.
Ahojte, píšem další príbeh. Neviem teda či ten predchádzajúci bude pokračovať alebo ho zmažem ale to sa ešte rozhodnem. Budem rada za každého čitateľa lebo na tomto príbehu som sa rozhodla zamakať. Časti by mali vychádzať každý deň jedna keďže sú dlhšie. To je asi všetko čo som vám tu chcela napísať tak dúfam že ste si prvú časť príbehu užili a nebojte časti s Jurkom ešte len prídu. ❤
