Oprela som si unavenú hlavu o studené okno. Bola búrka a dažďové kvapky rytmicky kvapkali na sklo. Hodiny ukazovali pol jednej. Oči sa mi zatvárali aj napriek nepohodlnej polohe, v ktorej som bola schúlená na parapete. Prisnil sa mi sen o slnkom zaliatej pláži, stála som blízko brehu a užívala si ako voda príjemne obmýva moje členky. Cítila som sa tak príjemne a šťastne. Niečo ma dontilo sa otočiť a tam stál jediný človek, ktorý tu vždy bol, ktorého som tak ľúbila, ktorý ma vždy chápal. Stál tu, kúsok odo mňa. Natiahla som k nemu ruku. Už už sme sa skoro dotkli, keď vtom som sa strhla na to ako udrel blesk. Povzdychla som si a pretrela si unavené oči.
Odložila som knižku na neďaleký stolík a zoskočila z parapety. Vystrašila som pri tom moju mačku, ktorá sa nepokojne zavrtela a znova si ľahla na svoje obľúbené miesto pod parapetou. Prezliekla som sa do pyžama a zašla do kúpeľne. Opláchla som si tvár a zahľadela sa do svojho odrazu v zrkadle. Znova som si ťažko povzdychla a zaľahla do postele.
"Ester! ESTER! Prisahám, že ti tie knihy budem po desiatej brať počuješ, okamžite vstávaj." počula som hlas svojej príjemnej matky hneď z rána.
"Mohla by si prestať zjapať veď už idem." prevrátila som očami a zývla. Rýchlo som sa dala dokopy a vzala si kufor a ruksak z izby. Rýchlo som vypila kávu, zjedla jablko a otec mi pomohol naložiť kufor aj s ruksakom do auta. Sadla som si do zadu a dala si slúchadlá.
Dnes sa mám dostaviť do podnájmu kde budem mať ďalšie dve cudzie spolubývajúce. Neviem sa dočkať. Neviem sa dočkať všetkých tých nových ľudí na vysokej. Vôbec tam nechcem ísť, ani do toho mesta ani do tej školy a už vôbec vzdávať sa svojej komfortnej zóny.
Zo zamyslenia ma vytrhla mama ako ma ťukala po kolene. Dala som si dole sluchátko a kývla na ňu.
"Ako sa cítiš?"
"Dosť biedne ak mám pravdu povedať." povzdychla som si a pozrela na ňu.
"Neboj rýchlo si zvykneš, pre mňa bola vysoká tiež strašidlo, ale zvládla som to." usmiala som sa.
Bola som mame vďačná za podporu, no ona ma nikdy nechápala. Nechápala prečo nemám kamarátov, prečo k nám nechodia prespávať žiadne spolužiačky alebo prečo neprosíkam, aby som mohla ostať o hodinu dlhšie vonku ako sa na to bežne sťažovali jej kolegyne. Ona sa však nemala na čo. Vždy som sa dobre učila, nikam som nechodila a väčšinu času ani nerozprávala, stále si iba čítala. Čo ju dosť znervózňovalo. Vždy som mala pocit, že radšej by riešila decko, ktoré jej domov chodí opité, zafajčené s podozrením na tehotenstvo, proste niečo vzrušujúce. No ja som bola proste... nudná. Nebolo to tak vždy. Mala som najlepšieho kamaráta, keď som bola malá. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu, poznal mojich rodičov a ja jeho. Všade sme chodili spolu (okrem školy tam som ostávala pre všetkých tá divná čo sa s nikým nebaví). No potom sme sa odsťahovali, a ja som o ňom už nikdy nepočula. Mala som 14.
Prešla pekná hŕstka rokov a ja sa opäť vraciam do Bratislavy, potom čo som sa odtiaľ odsťahovala a cítila sa najhoršie v živote. Po toľkých smutných chvíľach bez kohokoľvek o koho by som sa mohla oprieť... okrem rodičov samozrejme, sa vraciam naspäť po tom čo som si prisahala, že sa nevrátim. Nebola som pripravená na nič čo ma čakalo.
Zastavili sme na parkovisku pred panelákom na mojej novej adrese. Vyložili sme veci a ja som sa sama pobrala do vnútra bytovky pretože podľa mojej mamy vylietam z hniezda a keby oni s otcom idú so mnou neurobilo by to dobrotu navyše by to bolo trápne ak tam už budú moje spolubývajúce, vraj ona na mojom mieste by to určite tak nechcela. Pokrútila som nadtým hlavou a privolala si výťah.
Zaklopala som na masívne drevenné dvere a čakala kto otvorí.
"Jej ahoj!" otvorila mi krátko vlasá brunetka s dlhými mihalnicami a štíhlou postavou.
"Ty musíš byť Ester."
"To som. Prosím volaj ma Estie." pokúsila som sa o úsmev a dúfala že nevznikne nejaká trápna grimasa.
"Ja som Dominika. Teší ma a poď ďalej nestoj vo dverách veď aj ty tu už bývaš."
