Nové začiatky a staré konce

1.kapitola - Rozhodnutie ministerstva mágie

Vonku padali silné kvapky dažďa, burácali o kamenný chodník oproti oknu, z ktorého sa modrooké dievča s dlhými hnedými vlasmi pozeralo. Práve bol druhý týždeň prázdnin a v tú noc mali aj s jej bratom – dvojčaťom konečne opustiť útrpné chvíle u Dursleyovcov.

Akokoľvek ťažký začiatok leta to bol, Bella bola pomerne šťastná z toho, že ich s Harrym napadli tí dementori. Cítila kvôli tomu isté výčitky, keďže Harryho čakalo vypočúvanie na ministerstve, kvôli „používaniu kúziel neplnoletým čarodejníkom v prítomnosti mukla" ako hlásal list, ktorý mu domov prišiel asi dve minúty potom, čo tam konečne dorazili aj oni. Lenže nemohla si pomôcť. Nebyť tých dementorov, ostali by v tom nudnom muklovskom dome trčať až do konca prázdnin. A z počúvania rečí jej tety Petúnie ju akurát tak vždy rozbolela hlava.

„Ty máš neviditeľný plášť?" vytrhol ju z myšlienok Harryho hlas. Akurát si balil obrovský kufor s veľkými písmenami H.P. na jeho vrchu.

Musela pretočiť očami. Kufor jej brata bol snáď rozhádzanejší ako jeho havranie vlasy, pod ktorými s takou obľubou schovával jazvu v tvare blesku.

„Áno, na konci roka som si ho požičala, aby som od Snapa ukradla ten elixír na bezsenný spánok, zabudol si?" sadla si na koniec postele svojho brata a zahľadela sa na jeho bielu snežnú sovu, ktorá si pokojne oddychovala na svojom bidielku.

„Och, ozaj," vzdychol si Harry a z tretieho šuflíka svojho stola vytiahol tri malé fľaštičky, plné belasej tekutiny. „Ešte mi trochu zostalo... Nepoužíval som to každú noc, ale na Rokforte možno budem."
„Nemal by si to používať každú noc," prízvukovala mu jeho o čosi nižšia sestra, „radšej to používaj tak obmedzene ako do teraz. Môžeš na tom zostať závislý."
„Ja viem, ja viem," odbil ju chlapec, ktorý prežil mávnutím ruky.

Bella len opäť pretočila očami a prešla naspäť pri okno. Kvapky, dopadajúce na kamenný chodník jej prinášali trochu pokoja. Boli tak predvídateľné, pravidelné... Nie ako Voldemort. Nie ako ten temný čarodejník, ktorý zostával po svojom novom príchode až príliš ticho. Pri myšlienke na lorda Voldemorta ňou prešla vlna menšej hrôzy a silno sa uchytila parapetnej dosky. Jej brat mu musel čeliť znova. Ona nie. Tentokrát v tom bol úplne sám. Pri myšlienke jej brata, hľadiaceho tvrdohlavo na najmocnejšieho temného mága súčasnosti, ňou prešla vlna slabosti a musela sa prichytiť parapety o čosi silnejšie, aby neodpadla.

„Ty si sa už pobalila?" znova ju vyrušil jej brat.

„Áno. Už mi chýba len prútik a Nox."

„Ozaj, kde je Nox?"

„Vypustila som ho na chvíľu von," odpovedala mu, otáčajúc sa od okna, „predtým ako pôjdeme Merlin vie kam. Naozaj nám aspoň niečo mohli povedať."
Harry zaťal naštvane päste a prudko prikývol. Toto leto bol ako vybuchujúca sopka, jeho nálada klesala a stúpala v neutíchajúcich intervaloch a Bella si tak musela zvyknúť na jeho mnohé výbuchy hnevu, ktoré väčšinou neboli mierené jej smerom, ale aj tak si ich všetky musela vypočuť jedine ona.

Keď hodiny odbili polnoc, obaja sedeli na svojich posteliach, zahĺbení vo vlastných myšlienkach a čakali, kedy po nich konečne niekto príde. Bella si skutočne nevedela predstaviť, kam pôjdu. Jediné, čo vedela – pretože jej o tom napísal sám Dumbledore – bolo, že už sa to leto na Privátnu cestu nevrátia.

Okolo pol druhej, kedy Harry už potichu chrápal opretý o vlastné kolená a Belle sa už tiež pomaly zatvárali oči, sa kľučka na ich dverách začala pomaly pohybovať. Ani jeden si to samozrejme vo svojom nie úplne bdelom stave nevšimol, ale keď sa ozvalo hlasné PUK ako sa zámka na dverách otvorila, obaja sa vystreli v pozore, Harry dokonca namieril prútikom pred seba ako keby čakal nejaký útok.