Keď som otvorila oči videla som bielu miestnosť s prístrojami. Pozrela som sa na pravú stranu..bola tam mama so sestrou. Pozrela som sa na ľavú stranu..bol tam Juraj so slzami v očiach a držal mi ruku. Vôbec som nevedela kde to som a čo tu robím. ,,Kde to som?" Spýtala som sa. ,,Zlatko.. si v nemocnici." Povedala mama. ,,V nemocnici?! Čo tu robím!?" Spýtala som sa vystrašene. ,,Pšt lež musíš oddychovať." Povedala mama. Počula som ako niekto beží po chodbe bola to Ema s Vikou. ,,Čo sa stalo!?!" Spýtala sa Ema. Juraj im všetko povedal. A ja som ho počúvala. ,,Mal som ísť s ňou." Povedal. Zrazu sa mi začalo strašne tažko dýchať a všetko ma bolelo ešte viac. Prístroje začali pípať a pribehli doktori. Ostatný čo somnou v miestnosti boli sa zľakli. Vedela som že toto je môj konec a posledné na čo som sa zmohla bola táto veta. ,,Juraj prosím neobviňuj sa za to a sústreď sa na hokej. Všetkých vás mám veľmi rada. Užívajte života." Zavrela som oči a nechala sa pohltiť nekonečnou tmou. ,,Mrzí nás to." Povedala doktorka.
Na kolenách sa ospravedlnujem za tento KONIEC
