Zobudil som sa ťažko lapajúci po dychu z nočnej mory ako každú noc. Začal som to brať už ako bežnú vec, ako samozrejmosť. Žije to so mnou, zvykol som si na to. Ale ten pocit keď sa každý jeden krát zobudím, tých prvých pár sekúnd, na to si nezvyknem nikdy. Je to ako keby vás niekto silou mocou škrtil a vy nemáte možnosť nijak sa tomu brániť, len čakať na koniec. Pozrel som sa na čas a boli tri hodiny. Keďže som si už zvykol na to že po tomto nikdy nezaspím, ustlal som si posteľ a šiel sa do kuchyne napiť. Keďže bol stred leta a vonku bolo vyše dvadsiatich stupňov rozhodol som sa že nočná prechádzka v lete osamote mi nezaškodí. Obul som si topánky, nahodil mikinu a kraťasy a šiel. Z toho všetkého stresu som si takmer zabudol kľúče, bývam sám takže by to bol celkom problém a volať o tretej ráno že som sa vymkol a vysvetľovať aký som neschopný, sa mi naozaj nechcelo. Keď som sa nad tým tak zamýšľal uvedomil som si že môj spánkový režim je celkom rozbitý. Vlastne skôr ani.. nie je. Tieto problémy som mal už na strednej a časom ma odtiaľ kvôli tomu vyhodili. Nejak, nebrali ohľad na to že to je podstate vážny problém, skrátka si povedali že takéto žiaka tam mať nechcú ako každá stará škola a už som bol von. Pošťastilo sa mi ale nájsť dobré pracovné miesto ktoré si dodnes držím takže peniaze mám. Prechádzal som sa tak lesom a čas sa pomaly blížil ku štvrtej hodine rannej a začalo vychádzať slnko. Mal som jedno miesto kde som vždy rád chodil a bol tam pekný výhľad ako na západ, tak aj východ slnka. Bol to taký relax pre moju myseľ po tých nociach cez ktoré mám neustále len pocit že na mňa niečo spoza rohu vybehne a zabije ma to. Moja hlava.. nebola úplne zdravá. Nebol som blázon, nekradol som ani nezabíjal ale vidievam veci ktoré nie sú v očiach zdravého človeka normálne. Ľudia mi radili aby som navštívil psychológa, našiel si nejaký koníček, čokoľvek čo by mojej psychickej stránke pomáhalo. Ja som to ale využíval len na to aby som mohol byť zavretý doma. Cez deň som von nechodil, len keď to bolo naozaj nutné kvôli potravinám alebo niečomu nevyhnutnému. Nemám rád ľudí. Chýba mi to moje ja ktoré bolo šťastné v okolí ľudí, typický extrovert ktorý sa rád po piatkoch bavil a behal po kluboch za ženskými ktoré ani nepoznal. Ale bol som šťastný, to bol ten faktor. Je viac než dosť pravdepodobné že tento životný štýl vysedávania doma 24/7 a žijúci bez akéhokoľvek kontaktu s kýmkoľvek ma raz zabije. Niekedy som mal pocit že čakám len na ten moment. Akokeby to skrátka malo prísť. Ani som si neuvedomil že pri tomto všetkom zamýšľaní sa som na lúke pri východe slnka sedel už dobré dve hodiny. Povedal som si teda že by som sa mal pobrať domov a ďalší deň, ako každý prežiť zavretý. Ale vyhovovalo mi to, prišlo mi že je to tak pre mňa najlepšie. Odomkol som dvere a vošiel dnu a prvá vec ktorej som si všimol bolo zrkadlo ktoré mám od starej mamy. Ani neviem prečo som ho tu mal.. asi pretože to bola jediná spomienka na ňu. Ale desilo ma, bolo na ňom niečo zvláštne. Pozerajúc do zrkadla a uvedomujúc si že sa až príliš zamýšľam a strácam v myšlienkach, som si otriasol hlavu a vyzul si topánky. Sadol som si do kuchyne a zapálil si cigaretu. Asi som to zabudol spomenúť, ďalší faktor ktorý ma skôr či neskôr dovedie do hrobu. No nevadilo mi to, nemal som už ani moc čo stratiť. Svoj život som bral skôr už ako len preživanie. Ako hororovú hru v ktorej čakáte keď na vás niečo vyjde a zabije vás to. Až na to že tentokrát to nebude nijaké monštrum z hry, ale moja hlava.
Napadlo mi, veľa krát keď som sa pozrel do toho zrkadlá ako keby som niečo videl, vždy nejakú udalosť ale nikdy som nedokázal rozoznať aká je to je, čo sa tam deje a kto tam je. Nedokázal som to identifikovať ale vŕtalo mi to hlavou vkuse. Možno aj preto som nemohol spávať.
Večer ešte v ten deň som šiel do kúpeľne sa umyť, a keď som sa vracal z kúpeľne zahliadol som kútikom oka niečo na zrkadle. Pozrel som sa bližšie a prvý krát som vedel rozoznať čo sa tam deje. Bol tam muž prechádzajúci cez prechod, mal kapucňu a .. na hlave slúchadlá, potom som už len videl ako ho zrazilo auto.. a dosť silným nárazom. V ten moment kedy auto nabúralo, zrkadlo sa vrátilo do pôvodného stavu. Silno som sa zamyslel ale.. na nič neprišiel. Pokrútil som nad tým hlavou a šiel si ľahnúť. Povedal som si proste že mi už asi šibe z toho ako som stále sám. V posteli som zvykol dlho ešte bývať na telefóne, samozrejme zbytočné pozeranie TikTok videí a umieraní pri tom únavou až kým som nezaspal s telefónom v ruke. Opakovane som sa zobudil na ťažké dýchanie a nadmerné potenie s miernymi vidinami čo.. sa mi ešte ale nestalo. Bola to možno sekundová záležitosť ale prišlo mi to ako len nehybne stojaca postava s kapucňou na hlave stojaca asi dva metre odo mňa. Potom zmizla, a ja som si ťažko vzdychol a typicky sa zo sedu hodil opäť na posteľ vyčerpane sa chytajúci za hlavu. Dal som si načas, v kľude sa vydýchal a šiel sa napiť čistej vody ktorej som pol litra vypil naraz. Utrel som si zvyšky vody z úst a s ťažkým výdychom pohár položil na stôl. Sadol som si ku stolu a pritiahol k sebe popolník a krabičku s cigaretami. Zapálil si, a so zatvorenými očami v kľude spokojne vydýchol. Môj životný štýl už sám o sebe viedol k zlému a pekne dlho, takže som si povedal že niečo ako cigarety to už nemôžu zhoršiť. Navyše to bola jedna z posledných a jediných vecí čo ma ešte dokázali ukľudniť. Po ukľudnujúcej cigaretovej pauze som šiel na nočnú prechádzku ako vždy. Nahodil som tepláky, moju obľúbenú mikinu a pre istotu aj slúchadlá keďže som dnes nemal moc chuť počúvať ranný spev vtákov a prebúdzanie sa prírody. Ale nemal som ich na ušiach, len prehodené okolo krku keby som náhodou potreboval hudbu, schmatol som do rúk telefón s kľúčami a zabuchol dvere. Mal som rád tie skóre prechádzky po lese.. nikto nikde, len vy a vaše ja. A hlavne ticho. Tácal som sa lesom už asi hodinu a to ticho mi prišlo už mierne otravné, takže som nahodil slúchadlá, zapol svoj obľúbený playlist a vydal sa pomaly naspäť. Neponáhľal som sa, preto som sa rozhodol ísť naspäť dlhšiu trasou ktoré viedla cez centrum. Keďže som spomínal že nemám rád ľudí, nebál som sa že bude nejak veľa ľudí keďže bolo päť hodín ráno a bola sobota. Čo bolo ale divné bolo to, že bolo leto a v lete už o týchto hodinách je vidno.. sakra nejde mi to do hlavy ešte včera keď som bol o tejto istej hodine bolo už svetlo. Vykašľal som sa na to a ako vždy som to zvalil na svoju chorú hlavu. Úprimne, nemám problém stretnúť jedného dvoch ľudí, ale akonáhle sú to masy alebo partie ľudí, chytajú sa má silné úzkosti. Kráčal som si mestom počúvajúc hudbu, zamyslený nad samým sebou. Prechádzal som cez prechod a keďže som očakával že veľa ľudí nebude, nesnažil som sa ani len obzrieť či niečo nejde, proste som šiel. Asi v strede cesty som periférne videl nesmiernu žiaru, obzrel som sa, a posledná vec ktorú som videl boli jasné svetlá auta ktoré sa na mňa valilo rýchlosťou svetla a ja som zamrzol.
Ktokoľvek toto číta, tak som ja už mŕtvy. Ktokoľvek nájde to zrkadlo, zničte ho, vyhoďte, spálte ho v plameňoch pekelných.
Ale nikdy... Nikdy sa doň nepozerajte...
