Len ja a on

1.

Skôr ako začnem príbeh by som sa mala predstaviť. Volám sa Emily a mám 16 rokov. Mám nádherné dlhé hnedé vlasy a hnedo zelené oči. Na tvári mám pehy ktoré som dlho neznášala a meriam 158cm.

Odmalička som milovala zvieratá, hlavne kone a keď som mala štyri, moji rodičia sa rozhodli, že ma dajú k strýkovi aby sa ma zbavili. Niekedy poslali peniaze a tým chceli naznačovať, že im na mne stále záleží alebo čo?! No ja som si zvykla a strýko je dobrý človek. On ma všetko učil. Všetko bolo úplne úžasné. Každé ráno som chodievala do stajne a vždy som prevetrala niektorého z koní. Strýko ma najprv učil doma, ale potom som už začala chodiť do školy. Bola od nás 43km takže ma tam musel voziť každý deň. Našťastie tam mali aj strednú školu. Síce slabšiu ale bola tam.

Skončil prvý ročník na strednej a je leto. Nedávno som slávila moje 16 narodeniny s mojimi kamarátkami s ranču.

Všetko bolo super.. do dňa kedy kedy sa všetko zmenilo. Ráno som sa zobudila ako normálne a keďže bolo leto tak som si mohla robiť čo som chcela. Zobrala som môjho obľúbeného koňa von a urobila som si práce v stajni. Započula som krik a tak som sa tam rýchlo rozbehla. Bol tam strýko. A za ním stál nejaký pár.

,,Emily, si to ty?" povedala tá žena.

,,Strýko? Čo tu robia títo ľudia?" spýtala som sa strýka a ignorovala som otázku.

,,Toto sú.." vzdychol si ,,tvoji rodičia"

Neveriacky som sa na nich pozerala. Ostala som ako nemá. 12 rokov sa o mňa nezaujímali a teraz toto! Neuveriteľné!

,,Ahoj Emily" povedal môj zjavne otec.

,,Čo tu sakra robíte?! 12 rokov sa o mňa nezaujímate. 12 rokov!!" vydala som zo seba nakoniec.

Snažili sa vyhovoriť nato že neboli pripravený na dieťa. Ignorovala som ich zatiaľ čo oni mi vykladali ako veľmi ma majú radi a chcú aby som sa s nimi vrátila.
Keď som im povedala, že ja s nimi nikam nejdem začali sa vyhrážať.

Ranč začal mať problémy a zjavne o tom moji rodičia vedia.

Nakoniec som súhlasila. Moji rodičia poskytnú ranču dosť peňazí nato aby to mohlo ostať tak ako je, ale ja musím ísť študovať do mesta. Museli mi ale dovoliť psa. Aby mi aspoň niečo pripomínalo domov.

Na ranči máme psov a našťastie mala jedna z nich šteniatka. Malé border kolie zbožňujem!

Ani si neviete predstaviť ako mi bolo smutno keď som sa pozerala na ranč posledný krát. Objala som môjho strýka ako keby sme sa už nikdy nemali vidieť. Bol pre mňa ako otec a ťažko sa mi ho opúšťalo. Potom som si nastúpila do auta. V rukách som držala moje malé šteniatko a túlila si ho k sebe. Rozhodla som sa, že sa bude volať Mia. Moja kamarátka ktorá so mnou pôjde aj na koniec sveta.

Celou cestou som ich ignorovala. Aj keď sa ma niečo spýtali bola som ticho. Nemala som záujem sa baviť s niekým kto ma nechcel. Cesta trvala asi štyri hodiny. Samozrejme sme si robili prestávky aby som mohla dať Miu na trávu.

Prichádzali sme do veľkého mesta. Po asi 10minutach sme zastavili pred domom.

,,Tak..Emily..toto je tvoj domov" povedala osoba ktorú som mala nazývať 'mami'.

,,Môj domov bude navždy na ranči" odvrkla som.

,,Neodvravaj svojej matke!" zvýšil na mňa hlas môj 'otec'.

Ostala som ticho. Zobrali sme veci a išli sme dovnútra. Ukázalo sa, že mám mladšieho súrodenca. Ma dvanásť! Pred 12 rokmi ma odkopli!

,,Nevedeli sme, že čakáme dieťa" povedala mama. Zistila som, že sa bola Klaudia a môj otec Ivan.

,,Viete čo? Ukážte mi prosím kde mám izbu a nechajte ma napokoji!" povedala som v snahe udržať sa na nohách.

,,Zoe ukáž jej kde má izbu.." povedala Klaudia.

Išli sme hore po schodoch a do poslednej izby. Bola celkom veľká. Väčšia ako na ranči.

,,Ďakujem" povedala som a snažila sa usmiať. Veď predsa ona za nič nemôže.

,,Nemáš začo" odpovedala a doširoka sa usmiala. Asi mať sestru nebude až také zle.

Zoe odišla. Mala som čas pozrieť sa na izbu. Mia mi zaskočila z rúk a vyskočila na posteľ. V izbe som mala veľkú posteľ, skriňu, stôl, stoličku a celkom veľké zrkadlo. Mala som tam aj balkón čo má strašne prekvapilo.

Mala som tam svetlo modré nádherné steny. Otvorila som kufor a vylepila som si tam plagáty s koňmi a fotky z kamošmi a zo strýkom som si dala na poličku.

Skôr ako som niečo iné chcela urobiť som si uvedomila, že musím ísť s Miou von. Zobrala som ju a zišla dole. Chcela som rovno ísť preč. Veď predsa som už skoro dospelá nebudem sa tu niekomu spovedať. Lenže šťastie nestalo na mojej strane. Zastihla ma Klaudia.

,,Kam si sa vybrala?" spýtala sa.

,,Idem s Miou von. Či ani to nemôžem?" odpovedala som.

Klaudia potom odišla do kuchyne.

Vyšla som von. Ešte bolo svetlo. Prešla som pár ulíc a našla som park. Nie úplne obrovský, ale bol to park hlavne pre psov. Vošli sme dnu a ja som sa snažila Miu naučiť nejaké základné cviky. Za nič na svete som sa nechcela vrátiť naspäť. Vedela som ale že budem musieť.

Už sa pomaly začalo stmievat. Predpokladám, že som tam bola také dve hodiny. Bola som rada, že som spoznala nejaké miesto kde môžem ísť keď budem potrebovať vypadnúť. Išla som naspäť a začala som cítiť taký divný pocit. Pocit, že vás niekto sleduje.... Pomaly som sa začala otáčať......