Archa 2- Evolúcia

Prológ

Hlboký nádych. Do nosa mu prenikol ťažký priam nedýchateľný vzduch. Z toho usudzoval, že sa nenachádza v prírode, ani niekde vo vonkajšom prostredí. Viečka sa mu jemne rozlepili a krátkym zažmurkaním ich otvoril. Vtedy sa mu potvrdila domnienka, že je stopercentne v interiéry. Obklopovali ho sivé kovové steny, ktoré ožarovalo biele svetlo zo stropných LED štvorcov. Sluch sa mu postupne taktiež začínal prispôsobovať okoliu a vtedy mu do uší vnikol zvláštny súvislý pískavý zvuk a jemný ženský elektronický hlas, ktorý hovoril- „Subjekt aktívny," po niekoľkých minútach sa dvere v rohu miestnosti pomaly otvorili a dovnútra vošli dvaja ľudia, čiernovlasá, stredne vysoká žena v čiernej obtiahnutej kombinéze a nízky muž v doktorskom plášti. Obaja mali namierené ku Jamesovi. V ich tvárach panoval pokoj až dobrá nálada. James nechápal. Prebudil sa na neznámom mieste, bol vykoľajený a zmätený z toho, čo sa s ním deje, no títo ľudia nepociťovali žiadny nepokoj, práve naopak. Muž sa mu začal venovať ako lekár, kontroloval jeho životné funkcie, odmeral mu tlak, teplotu a mnoho iného. Medzi tým si žena k nemu čupla a pozrela mu do očí.
„James?" oslovila ho, „ako sa cítiš?" opýtala sa ho. James len preglgol a ostal ticho. Žena sa pousmiala. Pomaly vstala a prešla k doktorovi.
„Je v poriadku, Evelyn" povedal doktor.
„Je možné aplikovať sérum?" zašepkala mužovi do ucha, pri tom sa James zháčil. Keď si to žena všimla, prívetivo sa pousmiala.
„Neboj, nie je to nič zlé, iba ti potrebujeme vyrovnať organizmus, dlho si spal a niektoré funkcie nemusia fungovať tak, ako by mali," vysvetlila mu a v hlase mala tón, akoby sa prihovárala desať ročnému dieťaťu, pri tom sa na ňu zmätene pozrel.
„Nepovedal ten pán, že som v poriadku?" dotazoval sa. Žena prevrátila očami, no nie až tak badane, keby James nebol všímavý, tak by to nezaregistroval, vo svojej milej a prívetivej role však naďalej zostávala.
„Si v poriadku, ale my potrebujeme, aby si si spomenul na pár vecí, iste, po určitom čase, by si si ich začal vybavovať sám od seba, ale toľko času nemáme, potrebujem, aby si si spomenul minimálne do zajtra," vysvetlila mu. James prikývol. Doktor vložil injekčnú striekačku žene do ruky a tá sa k Jamesovi priblížila.
„Neboj, bude to rýchle," povedala a už nahmatávala žilu na jeho predlaktí. Zrazu ihlou prenikla do viditeľnej žily a aplikovala obsah striekačky do Jamesovho tela. Prelepila mu miesto vpichu akousi silikónovou náplasťou, vstala a natiahla k nemu ruku.
„Fajn, poď so mnou, zavediem ťa do tvojej izby," opäť sa mu prihovorila.
„Mojej izby?" opýtal sa jej a pri tom pomaly vstával zo zvláštneho zariadenia, ktoré pripomínalo akési elektronické vajce.

Spoločne so ženou prešli spleťou na bielo vysvietených chodieb, až sa napokon dostali ku dverám s číslom štyristoosemdesiatpäť, obaja pri nich zastavili a žena mu prikázala, aby sa dlaňou dotkol modrej obrazovky na stene vedľa dverí. Spravil tak a dvere sa odsunuli.
„Tu budeš bývať, oddýchni si, adaptuj sa, prídem za tebou neskôr a vysvetlím ti, čo sa bude diať ďalej," usmiala sa na neho a on jej úsmev len neochotne opätoval jemným mihnutím kútika úst.
Dvere sa za Jamesom zatvorili. Nachádzal sa v nabielo zariadenej miestnosti. Nachádzala sa tu biela pohovka, biela posteľ, biele skrine, jedine obrazovka, ktorá mala zrejme slúžiť ako televízia bola čierna. Aj kuchyňa bola celá biela. James sa cítil nesvoj, celé to prostredie v ňom vyvolávalo pocit, že sa nachádza v nemocničnom oddelení.
Namieril si to do kúpeľne, podišiel k umývadlu a pustil vodu. Rukami načrel pod prúd vody a tvár schoval do vlhkých dlaní. Jemne si tvár pretrel a zahľadel sa do zrkadla. V odraze videl mladého dospelého. Obzrel sa lepšie. Lícne kosti mal ostré a oči vpadnuté. Telo vychudnuté, pripomínal doslova živú mŕtvolu. Nepamätal si koľko má rokov, ale jednoznačne vyzeral omnoho staršie. Ešte raz si pretrel tvár mokrými rukami, zastavil vodu a pomalým krokom sa pobral von z kúpeľne.
Pomaly prešiel k bielej koženej sedačke, ktorá trónila uprostred izby. Pred ňou sa nachádzalo kreslo, ktoré si James nastavil tak, aby si naň mohol vyložiť nohy. Pred tým, ale podišiel ku knižnici, ktorá tvorila celú ľavú stenu izby. Povzdychol si, keď zistil, že všetky knihy obsahujú buď odbornú literatúru, alebo romantickú beletriu. Nič zaujímavé, no zrazu mu pohľad padol na čosi, čomu bol ochotný venovať svoj čas. Kniha niesla jednoduchý jednoslovný názov. Asmodeus.
Vtedy jeho mozog začal pracovať na plné obrátky. Prepadla ho rýchla a prudká spomienka. Kniha mu vypadla z ruky a jeho myseľ sa úplne poddala danej spomienke.
Stál na chodbe a pred sebou videl akési neidentifikovateľné, znetvorené monštrum, ktoré sa za ním naťahovalo. Zacítil, čosi zvláštne. Bola to síce len spomienka, ale ten pocit akejsi schopnosti, akoby pociťoval aj reálne. Zrazu sa monštrum upokojilo a spravilo všetko na čo James pomyslel. Spomienka sa zrazu vyparila a on klesol na kolená. Rozkašľal sa a z úst mu tiekli potoky slín a z nosa sa mu spustil pramienok krvi. Nikdy by si ani len nepomyslel, že spomienky môžu byť doslova tak bolestivé. Chrbtom ruky si utrel z nosa krv a pomaly sa začal zviechať na nohy. Zadýchane sa presunul k sedačke a ľahol si na ňu, pri čom si nohy vyložil na kreslo, ako aj plánoval. Snažil sa dýchať zhlboka a pravidelne. Knihu už do ruky nevzal a netrvalo dlho a ponoril sa do sveta snov, ležiac stále na sedačke.
Z nočnej mory ho vytrhlo drsné ustavičné búchanie na biele odsúvacie dvere. James rozospato začal vstávať z postele a prispôsoboval sa zrakom okoliu. Pomaly vstal na krehké nohy, v ktorých mu jemne mravčilo a tackavo si to namieril ku dverám. Keď ich dotykom ruky na modrej obrazovke otvoril, pred sebou zračil čiernovlasú ženu, ktorá mu robila spoločnosť pred pár hodinami a za ňou stáli dvaja ľudia v uniformách. Na hlavách mali helmy so štítmi prekrývajúcimi tvár, takže tých dvoch ľudí nedokázal identifikovať.
„Prišla som ťa len skontrolovať," spustila žena. James sa začal spamätávať a len jemne prikývol.
„Hmm, jasné, som v poriadku," odvrkol.
„Objavili sa nejaké spomienky?" opýtala sa ho.
„Na čosi si pamätám, ale zatiaľ sa to objavuje veľmi útržkovito a je to celé chaotické," odvetil jej. Žena zrazu k nemu natiahla dlaň, na ktorej jej sedela biela tabletka.
„Na bolesť hlavy," povedala len. James len prikývol a tabletku si od ženy zobral.
„Ďakujem," povedal a usmial sa na ženu neúprimným mihnutím pier.
„Ráno sa stretneme, o siedmej v laboratóriu," povedala žena. James len prikývol a natiahol sa k modrej obrazovke, že zatvorí dvere. „Dobrú noc," povedala žena s úsmevom.
„Díky," odvetil James a dvere sa na jeho dotyk zatvorili.
James sa otočil a pomalým pohodovým krokom si tonamieril ku kuchynskému drezu, tabletku od ženy do neho hodil a splácholprúdom vody z kohútika. Keď vodu zastavil pobral sa späť do obývačky,zvalil sa na bielu sedačku a po nejakej chvíli opäť zaspal.