Okamih [HP Fanfiction]✔️

Okamih

Zuria Blacková vošla do kancelárie svojho manžela.

„Ahoj zlatko, čo ty tu?" spýtal sa jej prekvapene Sirius.

„Prišla som ťa pozrieť," sladko sa usmiala Zuria.

„Tak to som rád. A bude mať táto tvoja návšteva aj pokračovanie?" spýtal sa jej Sirius, keď ho pobozkala na pery.

„To záleží od teba," šepla a zachvela sa pod jeho pohľadom.

„To znie ako výzva," povedal Sirius a šibalsky sa na ňu usmial.

„Možno," pousmiala sa Zuria a pomaly si začala rozopínať šaty. Sirius medzi tým zamkol kanceláriu a zoslal na ňu kúzlo, aby nikto nepočul, čo sa chystá so svojou manželkou robiť. Zuria si medzi tým rozopla šaty no stále si ich nechávala na sebe.

„Už sa mi ukáž!" zavrčal Sirius.

„Počkaj. Nebuď nedočkavý," upozornila ho Zuria a rozopla si podprsenku. Potom si ju zvliekla cez ruky a hodila ju na zem. Pomaly si spustila šaty po celej svojej postave a zostala pred Siriusom stáť v lodičkách a silonkách, pod ktorými jej presvitali čierne čipkované nohavičky.

„Toto mi nerob, Zu!" zavrčal Sirius a pristúpil k nej. Chytil ju za bradu a žiadostivo ju pobozkal na pery.

„A prečo nie?" spýtala sa Zuria medzi bozkami.

No Sirius jej neodpovedal. Uhryzol ju do spodnej pery a potom si pred ňu kľakol. Zuria ho sledovala so zatajeným dychom. Sirius sa na ňu pozrel očami tmavými ako noc a jedným trhnutím jej roztrhol silonky aby mohol cítiť holú kožu. Zuria tlmene vykríkla.

„To je ono, miláčik! Chcem ťa počuť!" zavrčal drsne Sirius, keď sa sklonil k jej nohavičkám a zubami jej ich stiahol dole. Zuria sa zadkom oprela o stôl za sebou a Sirius sklonil tmavú hlavu medzi jej mliečne stehná.

***

„Bola si úžasná," povedal Sirius Zurii, keď si obliekala šaty a on si zapínal košeľu. „A neskutočne nádherná," dodal a pobozkal ju na pery. Zuria sa jemne pousmiala a líca jej zružoveli.

„Musím sa vrátiť do kancelárie pre veci a potom pôjdem domov," oznámila mu a pobozkala ho. „Uvidíme sa doma." Otvorila dvere a odišla z jeho kancelárie. Ani jeden z nich nemohol tušiť, že sa videli poslednýkrát.

***

Len čo Zuria vykročila z budovy ministerstva mágie vedela, že niečo je zle. Odrazu pocítila strašné zúfalstvo.

„Dementori," šepla roztrasene a pevnejšie zovrela prútik v rukách. Nikdy sa jej proti nim nepodarilo ubrániť. Nikdy nevedela vyčarovať patronusa. A tak sa rozbehla. Utekala, ani sama nevedela kam uteká. Len vedela, že sa potrebuje dostať niekam preč. No cítila, že spomaľuje. Nevládala. Pichalo ju v boku a v očiach sa jej leskli slzy.

„Prosím," šepla vysilene. Zrazu pred sebou uvidela vysokého muža.

„Prosím, pane. Pomôžte mi!" zakričala z posledných síl. Vedela, že to bol čarodejník, pretože mal na sebe habit. Muž sa otočil a kruto sa usmial. A Zuria takmer zamdlela. Hľadela do strašných očí. Hľadela do červených očí Lorda Voldemorta.

Zuria pochopila, že sa dostala do pasce. Zozadu sa blížili dementori a spredu sa k nej blížil Voldemort a smial sa vysokým chladným smiechom. Zuria vedela, že smrť ju neminie. No rozhodla sa, že chce, aby odišla aj jej duša. Nechcela byť len prázdnou schránkou bez duše.

„Ale, ale, pani Blacková. Tak dlho sa Vás snažím vypátrať a Vy napokon prídete sama za mnou," zasyčal Voldemort.

Zuria sa roztriasla a od strachu pustila prútik na zem. Potom zastala a so strachom pozerala Voldemortovi do očí. Ten sa stále smial a zodvihol prútik.

„AVADA KEDAVRA!" vykríkol strašným hlasom a telo Zurie Blackovej spadlo na zem. Nezostala v nej ani iskrička života.

***

Sirius sa pomaly zberal domov. Nechcel sa premiestňovať, a tak sa prešiel pešo. Odrazu pred sebou zbadal ležiace telo. Rozbehol sa k nemu. Ulicou zaznel hrôzostrašný výkrik a potom tlmený náraz.

„ZURIA!" kričal Sirius a kolená ho zaboleli od pádu na chladnú zem. „ZURIA... ZU, LÁSKA!" kričal Sirius a triasol jej telom.

„Sirius, nie!" odrazu naňho skríkol akýsi hlas.

„Remus nechaj ma!" skríkol naňho Sirius. „Niekto mi zavraždil ženu," plakal Sirius a v očiach sa mu ligotali slzy.

„Ja viem, Sirius, ja viem," plakal Remus a pomohol mu zdvihnúť sa zo zeme aj so Zuriiným telom.

„Nedokážem tomu uveriť," šepkal Sirius. „Dnes som sa s ňou miloval v kancelárii a teraz... je mŕtva!" skríkol Sirius a opäť potriasol jej bezvládnym telom.

„Pochováme ju?" spýtal sa potichu Remus a chytil Siriusa za ruky, aby nemohol triasť telom jeho bývalej manželky.

„Áno," šepol Sirius potichu a spoločne sa odmiestnili na miestny cintorín. Ani jeden z nich už rodinu nemal. Sirius mal síce krstného syna, ale Harry s nimi nemohol bývať. Preto nikomu o smrti svojej nádhernej manželky nepovedal. Načo aj?

Mlčky prišli k prázdnej jame. Sirius ešte naposledy pobozkal Zuriu na chladné pery a opatrne ju uložil do jamy. Potom spoločne s Remusom vyčarovali náhrobný kameň a Sirius naň napísal:
‚Odpočívaj anjel, ktorý nás budeš ochraňovať z neba.'

„Dúfam, že si nás nechcela opustiť tak skoro...," šepol zúfalý Sirius. Potom na hrob položil kyticu bielych ruží a bez slova opustil cintorín. Nemohol sa s tým len tak zmieriť. Nemohol sa len tak ľahko zmieriť so smrťou svojej nádhernej manželky.

Remus ešte chvíľu zostal na cintoríne a šeptom sa prihovoril Zurii: „Nikdy som ťa neprestal milovať. Navždy mi budeš chýbať. Ale asi sme si neboli súdení..." Potom sa otočil a s jej menom na perách opustil cintorín. Už nemal viac dôvod zostávať tam.

***

„Ahoj, Sirius." Konečne po dlhom predlhom roku počul jej nádherný hlas.

„Ahoj, Zuri," šepol a konečne ju mohol vidieť.

„Nemal si za mnou prísť tak skoro," povedala mu a pevne ho objala.

„Ja viem. Ani som nechcel," priznal Sirius skľúčene.

Zuria sa naňho usmiala: „To je dobre."

„Ale Bellatrix ma dostala, keď som išiel zachrániť Harryho," vysvetlil Sirius.

„Napokon si zomrel hrdinskou smrťou," povedala Zuria a sladko ho pobozkala na pery. „A verím tomu, že to Harry zvládne. Naozaj tomu verím Sirius," šepla Zuria. „Budeme ho z neba ochraňovať."

„Budeme," prikývol Sirius a opäť ju pobozkal.

A tak sa skončil príbeh dvoch ľudí, ktorí mali v jednom okamihu všetko, a v ďalšom nič...