prekliata známosť

1.

,,Môžete nás nejako presvedčiť, že ste nevinný? Všetko totiž svedčí proti vám,” zamračil sa na mňa detektív. „A zatiaľ sme z vás nedostali ani jediné slovo,” pridal sa aj miestny poliš. Zazrel som na nich a sklopil som zrak na svoje ruky v putách. „Budete mlčať?“ spýtal sa ma detektív. Zdvihol som hlavu od rúk a nahodil som falošný úsmev. Jeho zamračený výraz a smiešny tvar očí mi však nedal pokoja v mojich búrlivých myšlienkach. Tohto muža som už niekde videl. Ale kde?
„Fajn. Strážnik, odveďte ho do jeho cely,“ povedal unavene detektív a poliš ma vytiahol z výsluchovej miestnosti dobre že nie za uši. „Bolí to, ak ťa to zaujíma,“ osopil som sa na neho, keď ma ťahal za malé želiezka, ktorými boli putá spojené dokopy. Zarezávali sa mi totižto do kože na zápästiach.
„Nie. Ani trochu. Mlčal si, budeš trpieť,“ povedal ľahostajne a vsotil ma do prvej cely, ktorú videl prázdnu. S veľkým rachotom som dopadol na kamennú podlahu. Rýchlo som sa z nej pozviechal a už som bol pri dverách cely. „Urobím ti zo života peklo...“  zasyčal som potichu na polišov chrbát. „Už sa tak stalo, Axel Wilder. Už neraz som sa ťa pokúšal dostihnúť, no vždy si mi nejakým spôsobom ušiel. Ale teraz mi už neujdeš. Zhniješ tu,“ zavrčal a odkráčal. „Veď počkaj, ty neprajný had...“ zavrčal som za ním a hodil som sa na malú rozheganú posteľ, ktorá bola pri chladnej kamennej stene. „Hmm...pohodlné...“ uškrnul som sa sám pre seba.
„Aha, máme tu nováčika,“ zasmial sa jeden hlas spoza mreží. Prevalil som sa na ľavý bok a zaostril som svoj zrak na osobu. Bol to vysoký chlap v strednom veku.
Mohol mať okolo tridsaťpäť rokov. Ale bol dosť namakaný. Nechcel by som sa mu dostať pod ruky. Jediný pohyb jeho mohutných svalov, by mi dokázal vykrútiť krk.
 „Ja nie som žiadny nováčik. Len do cely ma zabásli prvýkrát. Vlastne po prvýkrát ma chytili. Vždy som im nejako ušiel. Ale teraz som na to doplatil,“ kyslo som sa usmial. „A to už prečo?“ spýtal sa ma. „Pane, pozrite. Viem, že teraz o mne chcete vedieť asi všetko, ale chcem byť sám,“ vysvetlil som mu. „V poriadku. A nemusíš mi hovoriť pane. Pre teba som Hunter. Ale ty si...ehm,“ odkašľal si.
„Ou. Axel. Volám sa Axel Wilder,“ lenivo som sa postavil na nohy, podišiel som ku mrežiam a potriasol som si s ním rukou. „Wilder...Wilder...To meno som už niekde počul...“ zamyslel sa. „Kde?“ nadvihol som obočie. „Máš brata?“ zaskočil ma otázkou. „Mám,“ zmätene som na neho pozrel. „Brody Wilder?“ pozrel na mňa cez hustú ofinu. Vyvalil som na neho oči. Skoro mi vypadli. Ako vie, že sa tak volá a že vôbec nejakého brata mám? „Odkiaľ poznáš môjho brata?“ preglgol som. Tento chlapík ma začínal desiť stále viac a viac. „Bol som jeho dlhoročným kamarátom. Ale potom sme sa povadili a naše cesty sa rozdelili. Stále žije v Texase?“ spýtal sa ma.
„Nie. Presťahoval sa za priateľkou do San Francisca. A navštevuje nás len málokedy,“ posmutnel som, „Mal prísť zajtra. Ale neuvidím ho. Až zase o pol roka. A to iba preto, lebo sedím zabásnutý v tejto cele.“ Šmaril som sa na posteľ a vyšlo zo mňa unavené zamrnčanie. „Nechám ťa chvíľu?“ pobavene sa zasmial. „Prosím. Potrebujem sa vyspať,“ zabručal som.
„Prídem ťa zajtra ráno zobudiť na ranný výcvik. Dobrú,“ povedal. „Dobrú...“ zívol som a vpadol som do ríše snov. Áno. Mám dvadsaťdva rokov a ešte stále mám sny.........

„Hej! Axel. Spíš?“ zašepkal Hunter od mreží. „Hmmhmm...“ zabručal som zo spánku. „Vstávaj.  Hovoril som so strážnikom a dovolil mi ťa zobrať so sebou. Tak už vstávaj,“ zvýšil trochu hlas. Ja som sa prevalil na chrbát a podoprel som si lopatky. „Toto robil aj Brody. Hmm. Budil ma priskoro, aby sme si mohli ísť zacvičiť,“ zamrmlal som. „Tak poď. Šup,“ poháňal ma, keď som sa stále váľal po posteli. „A ako sa podľa teba mám dostať von z tejto cely, keď nemáš kľúče?“ pozrel som na neho znudeným pohľadom. Zavčas rána som vždy odporný.
„Nemám na to celý deň, Wilder. Pohni sa,“ spoznal so hlas poliša zo včera. „Oh, vážne? Tak to aby som ešte spomalil,“ uškrnul som sa, postavil som sa z postele a pozrel som sa na Huntera, ktorého dobre že neroztrhlo od potlačovaného smiechu. Bol celý červený a po lícach mu stekali slzy. „Ešte budeš drzý?“ nazlostil sa strážnik. „Mhm...“ rozosmial som sa na plné hrdlo a pár sekúnd po mne sa rozosmial aj Hunter.
„Ako chceš,“ strážnik z ničoho nič otvoril dvere do cely, skočil ku mne aj s paralyzérom a uštedril mi silný elektrický šok. Zvreskol som od krutej bolesti, ktorá prebehla celým mojím telom a zvalil som sa na zem. „Budeš ešte odporný?! Budeš odvrávať?!“ vrieskal, zatiaľ čo som sa váľal po zemi a vrčal som po ňom. „Tak tebe nestačilo?! Fajn! Ako chceš!“ kľakol si ku mne a opäť ma bodol paralyzérom.
 Hlas sa mi zasekol v hrdle a už som len cítil, ako sa mi trasú svaly po celom tele. „Prestaňte! Okamžite!“ skríkol niekto a už ho ťahal odo mňa preč.  „Odvrával mi! Nechajte ma! Musí si to zapamätať!“ kričal naďalej a pokúšal sa vymaniť zo zovretia neznámej osoby. „V poriadku. Mali ste právo to naňho použiť. Ale nie s takýmto vysokým prúdom! Veď ste ho mohli zabiť!“ zlostil sa ženský hlas.
 „Kapitánka Croftová! Mne je to jedno!“ odvrával ako malé dieťa. „Ale zákonu nie. Načo ste potom policajt, keď sa správate presne tak ako tu podozrivý? Buď sa začnete správať normálne, alebo odovzdajte vaše veci a vypadnite zo stanice!“ vyvesila mu ultimátum pred oči. Strážnik sa prestal vzpierať a viditeľný hnev z neho opadol. „Vezmi ho na ten výcvik, Hunter. Ale predtým ho ešte zober k zdravotnému tímu. Nedostane sa z toho tak rýchlo,“ povedala kapitánka Croftová a Hunter mi pomohol na nohy. „Tak poď, kamoš,“ zdvihol ma zo zeme a pomaly so mnou začal kráčať von z cely. „Kto...Kto vôbec si? Prečo sa k tebe nespráva ako ku mne? Ako k väzňovi?“ vysypal som zo seba, keď som ako tak nadobudol cit v mojej už nie tak paralyzovanej sánke. „Som jej priateľ,“ vysvetlil mi. „Ah-aha. Tak to dáva zmysel,“ zahabkal som. „No vidíš,“ zasmial sa. „Ale jedna vec mi stále zmysel nedáva,“ preglgol som. „A to je?“ nadvihol obočie a zastavil sa. „Prečo mi pomáhaš? Aj ona? Veď je predsa hlavná príslušníčka policajného zboru a ty si jej priateľ. Nemali by ste sa ku mne správať inak?“ pýtal som sa. Za mojím chrbtom sa však ozvali hlasné kroky, ktoré Huntera rozrušili natoľko, že mi odpoveď nedal.
Len zvraštil čelo a vsotil ma do sivých dverí. Náraz do nich a následný dopad na zem bol natoľko silný, že mi na chvíľu vybil dych. Rozkašľal som sa na celú miestnosť. Nikto však neprichádzal. „Haló?“ zavolal som, nemotorne som sa pozviechal zo zeme a pristúpil som ku najbližšiemu stolu, aby som sa oň mohol oprieť. Hlava sa mi od nárazu poriadne krútila. Ohromne hlasno sa mi podarilo odsunúť stoličku, čo bola neďaleko mňa a kyptavo som si na ňu sadol. „Čo do pekla...?“ zavrčal som potichu, keď som mal pocit, že sa mi krúti celý svet.
 „Čo tu robíš, podozrivý?“ ozvalo sa spoza mňa a ja som od ľaku až podskočil na stoličke. Otočil som sa a zbadal som detektíva, ktorý mal tento prípad na starosti. „Podozrivý? Toľkokrát ste už museli prelistovať a prečítať si ten spis s mojím menom a stále si ho nepamätáte? Aké úbohé,“ uškrnul som sa. „Hmm. Niekto je tu rád drzý,“ vystrúhal na mňa pobavenú grimasu. „Oh. Vy si myslíte, že som drzý? Omyl. Ešte som ani nezačal,“ zasmial som sa nahnevane.  Kto takéhoto debila najal?
„No vieš, Axel,“ odkašľal si a prešiel dlaňou po operadle stoličky, na ktorej som sedel. „Tento prípad je pre mňa veľmi cenný. Ak ho úspešne vyriešim, dostanem povýšenie. Nie že by som ho nemal dostať, ale hádam mi rozumieš,“ pokračoval chladne. „Hovorili ste niečo? Myslím, že som to prepočul,“ zagúľal som očami. Zazrel po mne a žuchol sa na stoličku oproti mne. Znudene som si prekrížil moje svalnaté ruky na hrudi.
´Toto je ako z nejakej vtipnej komédie,´ pousmial som sa. 
„Nebudem s tebou strácať čas. Aký-“
Prerušil som ho: „Nestrácaš ho už?“
„Vráť sa naspäť do svojej cely. Dnes nech ťa už nevidím,“ zasyčal a už stál naspäť na nohách. „Fajn,“ vyštekol som na neho a tackavo som sa postavil zo stoličky. Chcel som odísť a dnes ho už nestretnúť, ale on ma schytil za kapucňu mojej mikiny a pritlačil ma o stenu.
„Stačil by jediný príkaz na to, aby si bol do sekundy mŕtvy,“ zahučal.
„Čo by na to povedali médiá? SLÁVNY DETEKTÍV JACOB HARRIS ZABIL PODOZRIVÉHO VRAHA PRI VYPOČÚVANÍ! Ako sa ti páči takýto titulok?“ priškrteným hlasom som sa ho spýtal. „Ako dlho ti trvalo vymyslieť to?“ nadvihol obočie, pod ktorým sa mu zjavila dlhá jazva, ktorá ma v mysli odrazu vrátila o pár rokov späť, do minulosti. Preboha. Jasné. Už si spomínam. Prečo mi to nenapadlo skôr? Uškrnul som sa: „Vôbec nie tak dlho ako tvoje skrývanie pred krutou realitou, Harris. Oh, vlastne nie. Ako dlho už skrývaš toho zločinca, ktorým naozaj si? Ako dlho utekáš pred zákonom? Jax Auxier?“

What do you think?
Loads of love
~S.