Danger's back - po slovensky (nedokončené)

1. "Can't stay eighteen forever--"

Danger je späť.

„Miestny gangster Justin Bieber bude dnes prepustený po troch rokoch väzenia. Tínedžer bol zadržaný krátko po vražde--" vypla som telku, bezohľadne som odhodila ovládač a vydýchla som.

Celé ráno; každý spravodajský kanál, každá šou v rádiu, magazíny a noviny boli plné správ o Justinovi a o tom ako ho prepúšťajú z väzenia.

Zatiaľ čo jediné na čo som mohla ja myslieť je ako do riti ja zareagujem, keď ho ja uvidím prvý krát po niečom cez tri roky.

Tri roky.

Len tie slová; hovoriť ich, počuť ich, čítať ich... nevyzerá to normálne. Všetko bolo také neskutočné ako keby toto všetko bol jeden veľký, zlý, odporný sen a keby som sa poštípala, zobudila by som sa a všetko by bolo späť v normále.

Večerala by som s mojím priateľom a rodinou, užívala by som si jedlo, smiala by som sa na vtipoch ktoré sme si hovorili a všetci by sme si rozumeli; vynahradzovali by sme si tú otrasnú katastrofu na ktorú sa premenila naše posledná večera.

Ale, nie, namiesto toho ma ohromili správy že môj frajer– ten ktorému som mala byť schopná veriť a milovať ho bez ohľadu na okolnosti – bol zatknutý za vraždu chalana ktorý bol za nami.

Zavibroval mi mobil vo vačku riflí a vytrhol ma z hlbokého zamyslenia. Zahnala som ten zintenzívňujúcejší sa pocit v mojom žalúdku, vytiahol som ho, na displeji sa objavili tri slová. "Jedna nová správa: John."

Dych sa mi zasekol v hrdle keď som prešla cez displej aby som ho otvorila a správa vyskočila.

Od: John

„Pripravená?"

Zamrzla som, srdce sa mi poriadne zrýchlilo, moje telo zmeravelo a dlane sa mi zaliali potom. Toto nie som ja. Oblizla som si pery a našla som guráž aby som premohla moje nervózne správanie, rýchlo som odpísala, prsty rozprávali zatiaľ čo hlava kričala niečo iné.

Pre: John

„Áno, som pripravená."

'Pripravená' určite nie, moje svedomie sa smialo, posmievalo sa mi za to množstvo pochybností a bezdôvodne sa mi naplnilo brucho hmlou starostí.

Ťažko som preglgla, pokrútila som hlavou a snažila som sa ju nasmerovať tam kde by mali byť moje myšlienky.

Mala by som byť šťastná , v extáze, pokojná a všetko ostatné z pozitívnych emócií... ale preč som necítila ani štipku z toho?

Prečo som sa namiesto toho cítila stratené, vystrašená a hlavne... dezorientovaná?

Zazvonil zvonček z roho domu, udrelo mi to do uší, vytiahlo ma to z môjho omámenia a donútilo ma to trhnúť hlavou k dverám. Bolo počuť niekoľko jemných úderov a potom som vedela že... toto je ono.

Zahryzla som si do líca, pomaly som sa postavila, držala som telefón ako o život a prešla som ku dverám. Keď som odomkla už nebolo cesty späť. Zhlboka som sa nadýchla, chytila som kľučku, pohla som ňou a otvorila som dvere kde sa ukázal John a Carly.

Carlyne oči boli plné súcitu, vedela presne ako sa cítil podľa tých nespočetných nocí čo so mnou zostala, držala ma kým som plakala na jej hrudi, opakovane som jej hovorila že ma to mrzí a že som ju mala počúvnuť hneď na začiatku.

Keby som povedala že som bola ublížená by bolo málo, bola som dobitá bez života akýchkoľvek pocitov ktoré človek pozná. Bola som zmeravená od hlavy až po päty, nevedela som ako to ďalej zvládať ale pomaly a určite som našla vnútorný pokoj a donútila som sa ovládať.