airport smer Sofia feat. Ca$hanova

Piju první ligu, píčo piju extra ligu

,,Neverím, že už zajtra odchádzaš" smutne som otočila hlavu na Marcusa. Ležali sme nahý v posteli tak ako každé ráno posledné dva mesiace.

,,Stále môžeš ísť so mnou" usmial sa.

,,Moja ponuka ešte stále platí" prešiel mi prstom po kľúčnej kosti.

,,Nemôžem tu nechať všetko tak, a navyše čo Donatella" jemne som sa obšúchla svojimi perami o jeho hruď.

,,Môžeš ale nechceš, v tom je rozdiel" urazil sa.

,,Vieš čo máš pravdu" zodvihla som sa z postele.

,,A teraz sa čo rozídeme, lebo chcem cestovať a plniť si svoje sny?" postavil sa oproti mne na opačný koniec izby.

,,Nie! Ale ja nie som ten typ čo sa dokáže zbaliť do jedného kufra a ísť si za svojim. Ja nie som odvážna ako ty" priznala som a ďalej som rozhadzovala rukami.

,,Si odvážna viac ako ja! Riskla si všetko, opustila si rodinu a odsťahovala si sa do Prahy len aby si žila svoj sen, tak prestaň!" chytil ma za plecia a jednou rukou mi nadvihol hlavu hore.

,,Vieš čo, máš vlastne pravdu! Idem s tebou" impulzívne rozhodovania vždy boli moja parketa. Všetko dobré v mojom živote pochádzalo zo spontánnych rozhodnutí. Samozrejme, že s dobrými vecami prichádzali aj tie zlé, ale na tie časom človek zabudne.

,,Vážne?" uistil sa Marcus.

,,Áno" vytiahla som zo šatníka veľký biely kufor. Začala som doň hádzať všetky potrebné veci. Plavky a aj zimnú bundu či turistické topánky.

S Donnou sa mi lúčilo najťažšie. Opustím moje dieťa na dobu neurčitú. Kristína ale sľúbila, že mi bude posielať fotky každý deň.

Nad ránom sme sa taxíkom odviezli na letisko. A keď som sedela v lietadle už som si nebola taká istá svojím rozhodnutím. Už som nemala pocit, že je to to správne a už vôbec nie, že toto je môj sen.

,,Zlato, ukľudni sa" pošepkal mi Marcus do ucha a pevne ma chytil za ruku. Videl na mne aká som nervózna. Tvár som mala bledú ako stena a ruky úplne spotené.

Let trval takmer 9 hodín. Počas letu sa mi sníval zvláštny sen.

...Poslednýkrát som sa za ním obzrela. Pod očami mal tmavé kruhy a drahé oblečenie na ňom doslova viselo. Zamával mi!

V ruke som pevne držala rúčku kufra a zvierala ju najviac ako šlo. Snažila som sa potlačiť slzy a rozbehla som sa za ním. Skočila som mu okolo krku a on si svoje vychudnuté paže obmotal okolo môjho drieku. Držal ma pevne ale vedel, že ma bude musieť nechať ísť.

,,Zbohom Matěj" utrela som si rukávom od mikiny slzu z líca. Schmatla som Donatellu na ruky a aj s kufrom som doslova bežala pomedzi ľudí. Ruky sa mi triasli a cez slzy som takmer vôbec nič nevidela. Letenka v ruke už bola premočená ale nezastavilo ma to...

,,Vážení, cestujúci o chvíľu budeme pristávať, pripútajte sa prosím!" ozvala sa letuška čím prerušila môj divný sen.