Idem pomalým krokom od doktora. Práve mi povedal že mám posledný mesiac života. Úprimne, čo by ste robili vy? Mám si užívať posledné chvíle? Mám celý ten čas prežiť v depke a slzách? Ako to mám povedať rodine, priateľom? Mám im to vôbec povedať? Bože, ja nechcem aby za mnou smútili. Vybrala som kľúče z kabelky. Otvorila dvere od bytu , vyzula sa a vošla dnu. Bolo 22:48 , od tretej sa prechádzam po meste a rozmýšľam.
Vôjdem do obývačky. Nikde nikoho. Hodím kabelku na gauč prejdem do kuchyne. Naberem si do pohára vodu. Našla som jeden spôsob ako to povedať Cameronovi. Nechem aby za mnou nariekal. Nepotrebujem aby si kvôli tomu ešte niečo urobil alebo prestal žiť život. Už som sa rozhodla. Rozídem sa s ním. To je jediný spôsob. Áno, ublížim mu. Ale chcem aby na mňa zabudol.
Cítila som ako si ma zozadu pritiahol na hruď a ruky si obtočil okolo mňa.
"Kde si bola?"pošepkal mi do ucha
"U doktora"
"O jedenástej večer?!" Povedal zarazene.
"Ešte je len desať" Zasmial sa.
"Ha, vtipné. Ale teraz vážne kde si bola?" No vieš doktor mi povedal že mám posledný mesiac života. Tak som to musela vstrebať a ešte sa rozhodnúť ako ti to mám povedať. Asi nejako takto mám chuť povedať mu to. Ale viem že by to nedopadlo dobre.
"Haló vnímaš???"
"Nó. Hej, stalo sa niečo? " otočím sa. Je tma ale svetlo z ulice preniká do kuchyne.
" To sa pýtam ja teba." Pozriem sa mu do očí. Bože, čo mu mám povedať?
"Cameron.....Chcem sa s tebou porozprávať..... Je to dôležité. " povedala som pokojne. Bože môj, ako môžem byť tak pokojná?! V strachom v očiach na mňa pozrel.
"Sofi stalo sa niečo? " Ešte aj z hlasu mu bolo počuť strach. Dobre Sofia toto musíš zvládnuť. Nesmieš začať plakať!
"Áno.... Nie....Áno..... ja..... Cameron.... mali by sme sa rozísť. " poviem. A cítim ako má páli oči. Nie! Nie! Nie! Nemôžem plakať!
"Čo?!? Ako... Prečo? Môžeš mi láskavo povedať prečo sa chceš so mno rozísť? !?!?!?!?!?!?!?!??!?!!" Začal kričať. Bojím sa mu pozrieť do tváre. Pretože som práve povedal vetu ktorú som nikdy nechcela vysloviť a ani počuť.
"Ja...J....Ja.....Ja mám niekoho iného..." Bože, práve som povedal najväčšiu pičovinu na svete. Bojím sa jeho reakcie. Stále je ticho ale cítim jeho pohľad na mne.
" Ako to?! Čo? ! Toto nemyslíš vážne! Po piatich rokoch mi povieš že máš niekoho iného? !?!....... Prečo??" To posledné povedal tak zlomene. Bože ja som krava. Neviem čo mám na to povedať. Pravdu nemôžem. To by som si nikdy neodpustila a toto si tiež nikdy neodpustím.
Počula som už len tresnutie dverí. Zošuchla som sa na zem a začala som plakať. Práve som povedala človekovi ktorého nadovšetko milujem a s ktorým som prežila tak veľa, že mám niekoho iného. Ja a Cameron sme sa spoznali v poslednom ročníku na základnej. A na strednej sme začali spolu chodiť. Tento rok by to bolo šesť rokov.
Práve som urobila najväčšiu chybu v svojom živote. Som sprostá. Tak veľmi ho potrebujem. Teraz si o mne bude myslieť že som kurva.
Ublížila som mu. Tak veľmi. Ale, aspoň na mňa zabudne.
Ja budem tá ktorá mu dala košom.
Ja budem tá ktorá mu zlomila srdce.
Ja budem tá zlá.
