with love, your J.S. /FF Slafkovský/

16

Po našej puse sme sa obaja pobrali na izbu. Na mňa čakala nedočkavá Sofia ktorá hneď chcela všetko vedieť. Povedala som jej o tom kde sme boli, ako som sa cítila a ukázala som jej aj ruže, obe sme nemohli z môjho rozprávania, prišlo nám to ako nereálne no bolo to reálne, až veľmi. 

Na druhý deň Juraj urobil to čo povedal. Sofia nám nechala voľnú izbu, ona sa učiť vôbec nechcela, som zvedavá ako to všetko dobehne. 

Keď som ukázala Jurajovi čo všetko sa musím naučiť a pritom to aj všetko napísať, obom sa nám chcelo plakať. 

Keď nastal čas obedu, rozhodli sme sa naobedovať na izbe, teda, rozhodla som to tak ja, že ja ostanem a najem sa tu no on povedal, že ostane somnou a donesie nám obed. 

Pobral sa do jedálne, zobral od všetkého trochu a doniesol nám to. Sadli sme si ku stolu pod telkou a v kľude sa najedli. 

"To máš v pláne sa naučiť všetko dnes?" ukázal na hromadu zošitov na zemi. 

"Samozrejme, že nie, dnes si chcem všetko prepísať a je dobre, že si tu, aspoň mi pomôžeš, no nie? Tak mi zostane čas aj na nejaké to reálne učenie" 

Vôbec si nemyslel, že dnes bude písať poznámky z prvej pomoci a anatómie no bolo tak. 

"Pokiaľ by som sa ja naučil celý tento zošit, podľa mňa by už bola aj tretia svetová" ukázal na zošit do ktorého písal.  Nad tým som len pokrútila hlavou. 

"Nie je to také ťažké ako si myslíš, keď sa ti chce a máš na to hlavu, naučíš sa to ľavou zadnou a niekedy to dokonca aj pochopíš"

Nakoniec sme všetko dopísali no keď tak bolo, bolo už šesť hodín večer. Vtedy mi napísala aj Sofia, že ide s krstným niekde do múzea a plus sa navečerať, čiže príde neskoro. 

"S poznámkami mám zatiaľ pokoj" povedala som po dopísaní posledného slova. Juraj skončil trochu skôr. 

"Zatiaľ?"

"Prídu nové, dnes je len štvrtok predsa. Budem si musieť napísať ešte zajtrajšok a celý budúci týždeň" 

"Našťastie hovoríš len v jednotnom čísle" vydýchol si. 

"To neznamená, že mi nemôžeš pomôcť predsa"

"Niečo za niečo" povedal a nahodil víťazný výraz.

"Čo chceš za to aby si mi zajtra pomohol?" opýtala som sa ho.

"Bošťek" usmial sa na mňa a našpúlil ústa. Nad jeho výrazom som sa zasmiala no ten bošťek som mu dala. 

Nakoniec z jedného bošteku vzniklo viac a my sme sa znova ocitli pod perinou v objatí. 

"Ďakujem ti, že si mi pomohol" poďakovala som mu. Bez neho by som bola len teraz v polovici písania. 

"Ako sa hovorí, neďakuj, pamätaj" zasmial sa. Nad tými jeho hlúposťami stále kývam hlavou. 

Neskôr Juraj odišiel, zajtra ráno majú znova tréning a potom ich čaká zápas, musí byť fit ako rybička. 

Na druhý deň som vstala dosť neskoro, bolo desať hodín, raňajky v prdeli, Sofia dokonca ešte spala. 

Popísala som si s otcom ktorý bol v tom čase hore pretože nevedel spať no keď sa rozhodol ísť tak som napísala Jurajovi.

Veľa šťastia! Už sa teším keď ta dnes uvidím na ľade.

Po tomto som sa vybrala do sprchy, keď som z nej vyšla, bola hore už aj Sofia. Rozhodli sme sa, že si kúpime niečo po ceste na štadión a rovno to aj zjeme, nič sa tam totiž nosiť nesmie. 

Po ceste na štadión mi Juraj odpísal.

A ja sa tešim keď ťa dnes uvidím na tribúne!

Malo to asi vyznieť romanticky no znelo to divne, nevadí.

Dnes išlo o veľa, kto vyhrá, postupuje a ide bojovať o prvé a druhé miesto.

Hrali sme proti Fínsku a tý nas zdolali jak nič. Prehrali sme 2:0.

Nevadí, stále máme šancu vyhrať aspoň bronz nie?

Po tomto bolo na hoteli vidieť veľa smutné tváre. S Jurajom sme sa dohodli, že prídem ku nemu na izbu, Šimon odišiel ku niekomu tak to má tam voľné.

Keď mi otvoril dvere hneď som ho objala.

"Zajtra to dáte, musíte" boli prvé slová ktoré odomňa počul.

"A keď nie?"

Ked nie bude to hrozné. To sa nemôže stať.

"Veríš mi?" opýtala som sa ho a odtiahla sa od neho.

"Hej ale..." prerušila som ho. "Tak žiadne ale, jednoducho vyhráte, to mi ver" znova som ho poriadne objala.

Keď som už normalne vstúpila do ich izby, prezrela som si ju. Bol tu väčší poriadok ako máme my, musím uznať no inač vyzerala skoro rovnako.

Ľahli sme si a pustili si na jeho počítači film.

V tom niekto vošiel, mysleli sme si, že to je Šimon no nebol to Šimon, bol to Samuel Kňažko.

"Sorry hrdličky, prišiel som si len po čiapku"

Ja som sa na neho nechápavo pozerala. On o nás vie? Juraj vyzeral úplne pohode, len mu kývol hlavou, od filmu sa neodtrhol.

Ked odišiel opýtala som sa ho "On o nás vie?"

"Celý tým o nás vie Sima" prezradil mi, dal pauzu na filme.

"Ako to?" nebolo mi to dva krát jedno. Čo keď sa prerieknu?

"No proste vraj to je na mne vidieť že sa mi niekto páči, zistili aj kto, veď si s nimi bola vtedy v bare, pamätáš nie?"

Zakývala som, že pamätám.

"Nemaj obavy, nikto sa o ničom nedozvie, u nich to je v bezpečí, nehovoríme takéto veci na verejnosť, zbytočne" upokojil ma.

Nejako som to prekusla no stále mi to úplne jedno nebolo.

Neskôr keď už prišiel Šimon som za rozhodla po čase odísť, bolo už dosť hodín a chcela som Juraja nechať nech je sám so Šimonom, zajtra im ide o všetko.

Večer som sa modlila ku všetkým svätým aby vyhrali.