Keď som sa spoznal s hviezdami

Slnko zapadá a nebo sa premieňa v akoby popolavé more z ktorého sa leskne žiara hviezd prenikavá, silná a do očí bijúca. V ťahavé večere čo šíria vzduchom výdychy únavy a povzdychy tejto spoločnosti, je pohľad na oblohu jediný úkon ktorý naberá aspoň ten najmenší význam pre mňa a mnoho ďalších nevoľníkov ktorý sa hania za snami druhých. Preto tu a teraz sedím a civím, na tú oblohu, lebo len tam vidieť viac hviezd žiariť ako padať. Načo snívať, načo zvyšovať svoje očakávania, prečo skúšať lietať? Len aby sme neskôr boli znesený naspäť na zem realitou kde nám osud skôr odpovie „menej očakávaj, predídeš sklamaniu"?
V tomto svete mi zachutila moja krv viac ako mäso druhých, žijem a rozhodujem sa na úkor seba, pre blaho druhých lebo to mi je prirodzené, k tomu som vedený a s tým rastiem. Bojujem za lepšiu budúcnosť ale zároveň viem že plánovanej lepšej, idealizovanej spoločnosti sa ja súčasťou nestihnem stať. Dostatočne mladý aby ju vybudoval ale starý na to aby ju prežil. Každý úkon od toho ako ráno vychádzam z domova až po to kým sa vrátim, prežívam aby som sa na malú chvíľu pokúsil žiť.
Definuje ma správanie druhých , aj navzdor mojej nenávisti k prostoduchosti. Viem že to sa mi prieči najviac, klamstvá, divadlá ľudí samých seba presviedčajúcich sa že vlastnia cudzie talenty a sklony len aby sa ostatným priblížili. Tak žijeme, ako vy, tak ja. Naše originálne duše sa singularizujú len aby sme zaujali v tomto bezcennom materiálne orientovanom svete pozornosť rovnakých zúfalcov ktorý robia jednotvárne skutky.
Ja sám som klamár a okrem toho sa inak nepoznám. Moje slová denne tvoria moju osobnosť viac ako skutky lebo dovolené mi je viac povedať ako vykonať. Takýchto klamárov čo sú žiadostivý ako ja po pozornosti je veľa, často sú oveľa viac manipulatívnejší. Edgar Allan Poe napísal v svojom diele „The System of Dr. Tarr and Prof. Fether ": „„Ešte si mladý, priateľ môj," odpovedal môj hostiteľ, „ale príde čas, keď sa naučíš sám posudzovať, čo sa deje vo svete, bez toho, aby si sa spoliehal na klebety iných. Neverte ničomu, čo počujete, a iba jednej polovici toho, čo vidíte.".
Tieto všetky myšlienky sa mi premietali ako obrazce pred očami, v tmavej miestnosti ktorá mala živé steny, sformované zo šliach a z hladkej svaloviny ktorá sa sťahovala postupne ako narastal balón úzkosti v mojom hrudnom koši. Netrpezlivo striehnuc na každý môj krok sa stupňovala atmosféra ktorá len čakala na záverečný moment kedy sa mohla uvoľniť. Dávno som zašiel za hranicu veľkého ticha, aby som si dovolil v ňom teraz prehovoriť. Pozostáva mi len sledovať ako mojim telom je manipulované. Nechal som si ho vziať mojimi myšlienkami. Som postavou v cudzom príbehu, len kameň na cudzej trase. Dovolil som si zíjsť z mojej cesty a tvarou obrátenou k tme a zániku moje oči nevidia smer návratu. Po tom čo som stratil vieru vo vlastné klamstvá, v moje predstavy toho kým som, som prišiel aj o všetky osoby pútané mojou pseudo-identitou. Schúlený v embrialnej polohe som strávil hodiny pomaly zošalieval v šume čo vznikal v mojej hlave a prehlušoval zvuky zo skutočného sveta. Ako náhle sa mojou rukou pustil potok žiaľu omdlieval som a začínal som byť mysľou uzavretý v nekonečnom priestore kde čas nebol cítiť a nebolo treba dýchať, nebolo čo vidieť a počuť. Spytoval som sa sám seba či niesom len blázon či sa to skutočne deje alebo som len moc citlivý. Toto miesto napĺňa moje túžby. Prázdnota ktorej rozsah nieje určený, už navždy v tichu a absolútnom prázdne. Bolo na mne či sa stotožnim s toľkou zbabelosťou. Zmieril som sa že som žil ako klamár a umieram ako zbabelec, ale jedno ma na tom všetkom teší, prvý krát sa rozhodujem pre seba a na úkor ostatných. Aj keď to je posledná vec o ktorej rozhodujem som rád že som ju mohol zmeniť a dokázať sám sebe že aspoň niečo mám právo ovplyvniť v svojom živote, a aj to len to či sa skončí predčasne.