Na hrane

Prológ

,,Kam to ideme?" Spýtalo sa dievča svojej mami. Mama len pokrútila hlavou a popohnala svoju dcéru.

Malé dievča stále nechápalo situáciu a spýtavo sa pozrelo na otca. Ten rovnako ako matka dcére neodpovedal a hnal ju ďalej.

,,O chvíľu bude pršať. Musíme si pohnúť!" Povedal otec silným hlasom.

Dievča nedokázalo pochopiť situáciu a tak len nasledovalo svojich rodičov.

Prechádzali tmavou uličkou a mesačné svetlo im osvetľovalo tvár. Nad hlavami sa im začalo zmrákať a prvé kvapky dažďa im začali stekať po tvári.

Dievča započulo nejaké zvuky a vycítilo že ich niekto sleduje. Rodičia na tom boli rovnako a keď si toho všimli, vzal otec svoju dcéru na ruky a rozutekali sa uličkou dúfajúc, že dokážu utiecť pred blížiacim sa nebezpečenstvom.

Nedošli však ďaleko. Pred ich zrakom sa vynorili traja muži ktorí im zablokovali cestu. Keď sa otočili, všimli si že sú obkľúčení. Nemali na výber. Museli tasiť zbrane.

Otec položil dcéru na zem a vytiahol meč z pošvy. Jej matka volila inú zbraň. Mala už pripravený tulec so šípmi, natiahla tetivu luku a vystrelila na prvého útočníka ktorý sa k nim priblížil. Jej manžel zatiaľ odrážal útoky jeden za druhým. Aj napriek výbornému výcviku, bojovali proti presile a tento boj nemohli vyhrať.

Otec s matkou si vymenili pohľady a obaja prikývli. Oboch zaujímala iba jedna jediná vec, dostať svoju dcéru do bezpečia. Tá na nich len nechápavo pozerala, keď v tom ju matka vzala za ruku, zatiaľ čo otec použil dymovnicu aby útočníkov dokázal zmiasť a spolu so svojou ženou a dcérou sa cez nich dokázali dostať.

No ani zďaleka neboli v bezpečí. Keď sa útočníci spamätali, opäť ich začali prenasledovať. Matka s otcom vedeli, že pred nimi nedokážu utekať večne a po dostatočnom náskoku sa zastavili.

Matka si kľakla k dcére a pohladila ju po tvári ,,Srdiečko, teraz musíš byť silná áno? Nezastavia sa pokiaľ nás nepolapia. Musíš utiecť!"

Dcéra nechápala o čo ju matka žiada, no po chvíli sa jej začali z očí valiť slzy a objala svoju mamu, pričom ju ani nechcela pustiť.

Otec odtiahol svoju dcéru a tá len plakala. Ten sa potom zadíval na svoju ženu a s povzdychom jej povedal: ,,mala by si ísť s ňou!"

,,Neopustím ťa!" Trvala na svojom žena.

Muž len pokrútil hlavou a dodal: ,,Raya potrebuje matku. Sama sa o seba nepostará."

Žene začali stekať po tvári horké slzy no nakoniec prikývla. Dala ešte manželovi posledný bozk a vzala Rayu za ruku.

Dážď bubnoval zo všetkých strán a to posledné čo Raya uvidela bol jej otec, ako tasil meč aby sa ony dostali do bezpečia.

Matka náhlila svoju dcéru a chýbalo už len tak málo aby sa dostali von z mesta, keď v tom matka zastala. Raya sa na ňu nechápavo pozrela a potom to zbadala. Dlhý čierny šíp zapichnutý v jej chrbte, a asi o dve budovy ďalej muž, ktorý sa zákerné usmieval zatiaľ čo držal v ruke luk a znova naťahovať tetivu na výstrel.

Rayinu tvár opäť zaplavili slzy, no nebol čas na plač.

Matka sa zložila k zemi a to posledné čo povedala, bol jej výkrik, ktorý sa dral zo zachripnutého hrdla. Z posledných síl vykríkla Rayinym smerom: ,,Raya bež!!!"

Tá nedokázala matku opustiť, no keď videla, ako na ňu ten muž mieri pripravený zasiahnuť svoj cieľ, utiekla.

Matkine mŕtve telo nechala ležať na zemi zatiaľ čo ona sa snažila si zachrániť holý život.

Vedela, že ju skôr či neskôr dobehnú, no nehodlala to vzdať. Dokázala sa dostať až do lesa kam mali jej rodičia namierené a skryla sa za húštinu stromov dúfajúc, že ju nenájdu.

Útočníci sa však nedali odradiť a boli pripravený Rayu dostať za každú cenu.

Ona sa len ticho krčila za stromami a modlila sa ku všetkým bohom, aby si ju nevšimli.

Hľadali ju všade možne, až napokon objavili jej úkryt.

Keď už si Raya myslela, že si ju vezme smrť rovnako ako jej rodičov, vynoril sa spoza stromov veľký čierny vlk. Zaútočil na útočníkov a tí sa pokúšali brániť no bezúspešne. Väčšina z nich skončila s roztrhaným hrdlom a len pár šťastlivcom sa odtiaľ podarilo ujsť.

V tom si vlk všimol Rayu a pomaly k nej podišiel. Oňuchal ju a aj napriek vlkovmu nebezpečnému vzhľadu sa ho Raya nebála. Vedela, že mu môže veriť a pohladila vlka po jeho krásnej čiernej srsti. Ten sa naraz zvrtol a rozbehol sa späť do lesa, odkiaľ pred nedávnom vyšiel.

Raya ostala sama sedieť na špinavej zemi a v tú chvíľu videla len jedno: smrť rodičov a tých, ktorí ju spôsobili. Raya v tej chvíli prisahala, že ich nájde a do jedného pozabíja. Pripravili ju o všetko a ona chce len jedno: pomstu.

Vzala si dýku ktorú jej rodičia darovali pred časom na ochranu a zadívala sa na jej čepeľ.

Natriem túto dýku krvou svojich nepriateľov. Pomyslela si.

V ten deň sa zrodila nenávisť. Nenávisť, ktorá sa len pomstou dokáže vytratiť. Nebude mať pokoj dovtedy, pokiaľ nezabije každého kto sa na tom podieľal...