Po našej dedine sa šíri chýr o Bubulakovi. Vraj býva v jednom dome, v ktorom vraždí a jedáva svoje obete každý večer. Totiž pred okolo dvadsiatimi rokmi sa tam stala vražda, ktorá sa nikdy nevyriešia a tak si ľudia začali vymýšľať sprosté legendy.
Každý jeden ďeň ma niekto na ulici upozorňuje, aby som si dával pozor na Bubulaka v mojom dome, lebo to vraj robí nenápadne, vtedy keď to človek najmenej očakáva, tak že sa naprv skryje, potom sa potajomky priblíži spoza chrbta a vyskočí. Vraj to robí najčastejšie v noci. Má dlhé kly, obrovitánkse tesáky, chobot ako slon, plutu, štyri nohy a na nich dlhé pazúre. Pohybuje sa plazením. Jeho dĺžka sa blíži okolo trom metrom. Ukrýva sa v kontajneroch vraj lebo rodinka bola zavraždená práve na tom divnom mieste.
A vraj to nie je vymyslené, pretože ho niekoľkí ľudia pri mojom koši videli. Vraj mám ísť za nimi a opýtať sa ich.
A ešte ro vraj vysvetľuje, prečo sa nachádzajú škrabance na kontajneroch. Podľa mňa to na sto percent boli len zas tie susedine retardované mačky. Nemajú nič iné na práci ako sa zavrieť do smradľavých kontajneroch, vyškriabať ich a potom nenormálne žiadať a mraučať na celé okolie, ako kedy boli mentálne zaostalé.
Podľa mňa si to len vymysleli aby som nevychádzal večer z domu alebo čo. Alebo aby mohli strašiť malé krpaté sprostučké detičky, ktoré ničomu nerozumejú. A potom nemajú v hlave nič iného než blbého Bubulaka, ktorý unáša a žeré detičky. Ak to vymysleli pre tento úmysel, musím uznať, že sa im to naozaj vydarilo.
Možno by som si však aj prial, aby sa tam tá dementná obluda z ničoho nič zjavila. Vyrobil by som si nejakú silnú zbraň ktorou by som mu odťal jeho gebuĺu. Potom by som bol statočným hrdinom a každý by ma obdivoval. Ale tie príšery neexistujú. Sú len vymyslené tupými ľudskými hlavičkami.
Aj tak mám však na starosti úplne iné veci ako sa zaoberať nejakým Bubulákom. V škole mám hrozné známky a vyhodili ma z brigády.
Pracoval som ako čašník v reštike a mój priblblý šéf ma vykopol von len pretože som nestíhal rýchlo dávať jedlo zákazníkom.
V škole ma spolužiaci nenávidia len kvôli tomu, že som tichý a trochu iný ako oni. Raz som jednému čo ma vyprovokoval drbol jednú do brady, až sa mu krv liala.
Cítil som sa v tej chvíli ako kráľ, dokým to nezačala riešiť pani učiteľka. Dala mi zníženú známku zo správania ale však pritom on a celá trieda ma bili ako dieťa, a teraz ma šikanovali a provokovali.
Hlavne sa všade hovorí o kyberšikane ale o tej reálnej sa už vôbec nehovorí. Ako keby internet bol to najdôležitejšie.
Nikoho už reálny svet dnes nezaujíma.
Je im to fuk, tým gebuliam sprostým.
Moji rodičia a súrodenci nie sú ku mne o nič milší. Správajú sa ku mne ako ku psovi. Dávajú samé zákazy za maličkosti a otec ma párkrát aj zbije. Súrodenci sa k tomu len prizerajú a smejú sa. Nenávidím ich z celého srdca, rovnako ako všetkých ostatných.
Môj život je na figu.
