Halloween, deň masiek, strašidiel a sladkostí. Deň, keď po uliciach od rána chodia deti v strašidelných kostýmoch a ja s chalanmi som nebola žiadnou výnimkou. Už od rána sme sa pripravovali v maskách a behali sme tak po celom dome.
Teda chalani mali masky a ja som len odkryla svoju pravú tvár. Odhalila som bledú pokožku a hnedé oči mi nabrali trochu červenej farby. Chalani mi môj „kostým" chválili a ja som im pochvaly obracala. Lenže iba ja som vedela, že to kostým nie je. Aspoň raz v roku môžem byť sama sebou.
Večer sa nezadržateľne blížil, na dvere nám klopalo mnoho detí a my sme ich v strašidelných maskách najskôr vystrašili a potom im dali nejaké sladkosti.
„Ako je možné, že ja som sa bol natrieť tým bielym hnusom už trikrát a ty ešte ani raz?" spýtal sa Harry keď vychádzal z kúpeľne a kontroloval si tvar či nie je vidieť nejaký nezakrytý kúsok jeho líca.
Mojou odpoveďou bolo len myknutie pliec a svoj pohľad som nasmerovala späť na televíziu. Po pár minútach sa ku mne pridal aj Liam v kostýme Batmana a Louis ako Peter Pan. Niall si v kuchyni pripravoval chlebíčky a Zayn sa znova venoval mobilu, do ktorého niečo zbesilo ťukal.
„Tie šošovky sú fakt strašidelné..." poznamenal Liam zamyslene s tvárou tesne pri tej mojej.
Bolo mi celkom nepríjemné ako si ma obzerá z profilu. Na malý moment som sa započúvala do jeho tlkotu srdca a pocítila ako sa mu žilami valí tá neskutočne voňavá krv. Stuhla som a snažila sa na to prestať myslieť, ale počuť ešte ďalšie štyri srdcia bolo priveľa. Musela som z toho nejako vykľučkovať.
„Idem tam..." zamrmlala som rýchlo prvú pravdivú vec a ani som sa nepozastavovala či bolo počuť klopanie alebo zvonček. Vyskočila som zo sedačky, prešla do haly ku dverám a chvíľu počkala kým sa ozve klopanie, aby som mohla otvoriť.
Za dverami stál malý chlapec s pokožkou takou bledou ako ja a pozoroval ma červenými očami. Úsmev mu z tváre zmizol hneď ako si uvedomil kto som ja. Prekvapene som naňho vyvalila oči. Preboha! On je.. Do frasa!
„Áno aj ja.." povedal s úsmevom. Už znova som naňho vytreštila oči. Tak sa zdá, že nie je len taký obyčajný upírí človiečik ako ja, on má schopnosti, je výnimočný. Čupla som si k nemu, ruky mu dala na ramená a následne si ho vtiahla do objatia. Bolo mi ho tak ľúto, určite si to nezaslúžil a upír sa z neho stal omylom, ktorý sa nedá vrátiť. Síce starneme, to áno, ale oveľa pomalšie ako obyčajní ľudia. A on si ešte dlho počká...
„Ja som sa tak už narodil..." zamrmlal mi do ramena a následne sa odtiahol, usmial sa na mňa a v úsmeve mi na obdiv vystavil nenápadne zaostrujúce sa zúbky. Normálny človek by si toho nevšimol, čo bolo len dobre. Tiež som sa naňho usmiala a odhalila svoje zúbky.
No ešte tu je niečo. Je prísne zakázané, aby boli deti upírmi, pretože je riziko, že by nás mohli svoojim nezodpovedným a nerozvážnym konaním odhaliť, a to by bola hrôza. Zaujímalo by ma, či o tom tento chlapec vie. Predsa len, bezpečnosť je bezpečnosť.
„Všetko viem. Neprezradím nás. Som opatrný." uistil ma s pohľadom opusteného šteňaťa. S úsmevom som mu prikývla.
„Dobre. Dáš si zombie oči, mločie zuby alebo nechutne zelené želé?" zasmiala som sa a z komody za dverami schmatla misku so sladkosťami. Chlapec si vzal od každého jedno a s milým: "Ahoj" odišiel. Zavrela som za ním dvere a pomaly som vošla do obývačky, kde som čelila piatim pohľadom. Zastavila som sa v strede kroku.
„Vieš, čo je divné?" spýtal sa ma Louis s podvihnutým obočím a ja som len nechápavo pokrútila hlavou.
Zaliali ma menšie obavy o to, čo vlastne myslí, že je divné. Čo ak vie niečo o tej mojej tajnej časti mňa? Prisadla som si oproti nim na malý sklenený konferenčný stolík. Preložila som si nohu cez nohu a trochu naklonila tvárou k nim. Pozrela som na Louisa, a tým ho vyzvala, aby pokračoval.
