Vyšla som z klubu a prechádzala sa po prázdnej ulici. Ako môže mať niekto tak voňavú krv? Teraz nehovorím o blondýne, pretože jej krv páchla alkoholom, ale Liamova bola čistá. Cítila som ako sa mu valí žilami pod tou zamatovo hebkou pokožkou, do ktorej by sa moje tesáky hladko zahryzli- ako do masla.
Zadriapla som sa do najbližšej steny a potiahla dolu. Nič sa mi nestalo, ale na stene zostali ryhy po mojich nechtoch. Potrebujem krv, ale nechcem zradiť. Ja som si tento život nevybrala. Upírom som sa stala vďaka nejakému idiotovi, čo zradil a dostal chuť na krv, no a nešťastnou zhodou náhod som mu bola najlbližšie ja.
Som odsúdena na večné zatratenie a na noci bez snov. Je to neskutočne frustrujúce, nemôžem to nikomu povedať, každý deň musím klamať, a to osobám, ktoré mám rada. Nechcem tu byť.
„Tara? Tara!" začula som ako Liam kričí moje meno.
Mám mu odpovedať alebo radšej nie? Začula som kroky smeujúce ku mne a tie sa stali ešte hlasnejšie keď zašiel za roh. Stál presne oproti mne. Videla som ho, ale on mňa nie. Videla som mu v tvári strach, určite sa o mňa bál, ale myslím, že viac na mieste by bolo ak by sa bál o seba. Netuší ským má to dočinenia.
„Liam, choď prosím ťa preč." prehovorila som zatiaľ pokojným hlasom a cítila, že to dlho nevydržím.
Prestávala som sa ovládať a nechcem, aby pri tom bol Liam. Nesmie. Neposlúchol ma a prišiel ešte o pár krokov bližšie.
„Tara? Prečo? Čo sa stalo?" spýtal sa ustráchane a natiahol ku mne ruky v ochrannom geste. Ustúpila som od neho o krok vzad.
„Liam, choď preč!"vyprskla som naňho nepríjemne.
Prestávala som sa ovládať čoraz rýchlejšie a najhoršie je, že neviem čoho som schopná. Liama nemôžem zabiť, ani nikoho z chalanov, vyčítala by som si to do konca života.
„T-ty vrčíš?" spýtal sa prekvapene a prestrašene zároveň.
V momente ako to vyslovil som prestala a dlaňami si zakryla ústa. Moje nervy, ako som mohla na Liama vrčať? Veď je to kamarát! Za toto som mala chuť vyškriabať si oči. Znova sa ku mne priblížil, s rukami otvorenými v snahe ma vtiahnuť do svoju objatia.
„Nie Tara, ja sa ťa nebojím." zamrmlal s malým úsmevom. Zostala som prekvapene stáť na mieste a tým mu dala šancu, aby ma objal okolo ramien. On sa ma nebojí, znamená to, že vie čo som? Alebo verí, že by som nebola schopná mu ublížiť?
„Viem to.." zašepkal mi pri uchu a tým ma ušetril tej, pre mňa, divnej otázky.
Po tvári sa mi rozlial malý úsmev, ktorý hneď zmizol. Znova ma zaplavila vlna myšlienok aké by to bolo keby som bola človek. Bolo by som romantickejšie a menej strašidelné.
Ani jeden z nás nič nehovoril, len sme sa z tmavej uličky presunuli do neďalekého parku, kde sme si sadli na lavičku. Liam ma stále objímal jednou rukou okolo ramien a ja som mala hlavu opretú o jeho plece. Po tvári mi stekali malé potôčky sĺz a nebyť toho, že som nahlas vzlykla, Liam by si to ani nevšimol.
„Ja som si toto nevybrala. Som len jeden veľký omyl, ktorý spáchal nejaký idiot na love..." zamrmlala som.
Potrebovala som to niekomu povedať a zrovna Liam bol nablízku. Vedela som, že jemu to povedať môžem. Zacítila som ako na moment stuhol, ale snažil sa uvoľniť.
„Ako sa to stalo?" spýtal sa s trasúcim hlasom a rukou mi začal šúchať po pleci. Bolo to upokojujúce.
Trochu som sa od neho odtiahla, aby som mu mohla vidieť do tváre. Jeho oči planuli v slabom svetle pouličných lámp.
„Moc si z toho nepamätám. Len si spomínam na to ako ma pálil krk. Keď som sa prebrala nado mnou stál chlap, ktorý mi povedal len : "Vitaj nováčik". Urobil to on a potom mi všetko vysvetlil. A teraz som tu..." mykla som plecami.
Liam sa ku mne znova prisunul a ľavou rukou opatrne odhrnul vlasy z krku, aby mi videl na dve malé jazvy. Pri jeho dotyku mi na tele naskočila husia koža a každou chvíľou som stuhla a znova sa uvolnila. Bol to divný pocit.
„Bože" zašepkal si pre seba, ale ja som ho aj tak počula.
Prstom mi ešte raz prešiel po krku a potom som jeho ruku odsunula. Vlasy som si zhrnula na pôvodné miesto, kde som si ich náležite upravila. Pozrela som na Liama, ktorý mal v očiach ustráchaný a smutný pohľad. Všimla som si aj pár cestičiek po lícach, ktoré mu porobili slzy, stekajúce mu na bradu.
Všetky som mu ich poriadne zotrela studenými prstami a potom ho chytila za ruku a vrátili sme sa späť do klubu.
Liam ma ťahal pomedzi všetkých ľudí, myslela som, že k baru, ale on zamieril do stredu parketu. Zatočil si ma k sebe úplne natesno a začal sa pohybovať do rytmu pesničky. Aj ja som sa ním nechala ovládnuť a začala som si užívať.
Liam mal jednu nohu vklienenú medzi mojimi nohami a vznikol z toho tanec ako z pomády. Telo na telo. Prehýbala som sa v chrbte, strapatila si vlasy a občas si vzala od okoloidúceho čašníka poldecák s tekutinou, ktorá mi kĺzala dolu hrdlom.
Bola som viac a viac odviazaná, prestala si robiť starosti, ale za to som sa motala. Takto sme pretancovali asi tri pesničky a keď som sa chcela otočiť k baru, nezvládla som to a spadla do strany. Bolo počuť Liamov smiech, môj smiech a potom ma zodvihol a podoprel. Odviedol ma k miestu, kde sedeli chalani a posadil ma do kúta. Oprela som si hlavu o stenu a s pripitým úsmevom sledovala Nialla.
„Koľko si toho vypila?" spýtal sa ma Louis a mne sa až po chvíli podarilo naňho zaostriť zrak.
Len som mykla plecami, pozrela na Liama a potom som mu ako odpoveď zabrblala počet, ktorý som si pamätala. Popravde som prestala počítať pri piatich.
„Neviem, ale pokračujeme!" vykríkla som so smiechom a pozrela na chalanov.
Harry s Niallom horlivo prikyvovali na súhlas a začali sa obzerať po čašníkovi. Louis len prekrútil očami a keď som pozrela na Liama, tváril sa nesúhlasne. Na prstoch som mu ukázala ukazovák na znak, že to bude posledný a keď prekrútil očami, zamávala som na čašníka.
„Tri tequili s citrónom!" vykríkol Niall a ani sa neobťažoval sa nás spýtať. No nevadilo mi to.
Do pár minút sme na stole mali tri malé poháriky, s ktorými sme si priťukli a hodili ich do seba. V tom sa Liam postavil, odišiel k baru, aby zaplatil a keď sa vrátil chystali sme sa na odchod. Celú cestu do auta ma podopieral a nakoniec pomohol do auta aj chalanom.
Sadol za volant a smer domov. Mala som hlavu opretú o okno a dúfala, že mi nepríde zle pretože žalúdok sa mi nejako búril.
Počas cesty v aute vládla dobrá nálada, hlavne ak sa jednalo o Louisove hlášky alebo Niallov hurónsky smiech. Chudák Zayn.
„Liam, stoj!" zaúpela som a ďakovala za to, že Liam hneď dupol na brzdu. Vyskočila som z auta k najbližšiemu smetiaku a urobila tam to čo som urobila..
Zbytok cesty bol našťastie kľudný, asi preto, že som ju prespala.
Doma ma Liam dotrepal do izby, čomu sa čudujem pritom ako bezvládne som sa cítila a za to ho aj obdivujem.
„Už to mám.." zamrmlal keď som sa naťahovala k remienku na topánke, aby som si ju rozopla. Zasmiala som sa načo som si od Liama vyslúžila jedno žmurknutie..
„Ďakujem, za všetko." zamrmlala som do už z polospánku. Liam ma pohladil po vlasoch, daroval mi pusu na spánok a milý úsmev. Vyzliekol si džínsy a tričko a len v boxerkách si ku mne pod perinu.
Objal ma jednou rukou okolo pása. Pritúlil si ma k sebe a pocítila som ako pritisol pery na rameno.
„Za málo." zamrmlal mi do rohorúčenej pokožky. S úsmevom na perách som hlavu zaborila hlbšie do vankúša, ktorý voňal ako Liam. Počkať, ja nie som u seba, ale u neho. Ale veď to je jedno. Zrazu sa rozrazili dvere
„Tara, ty si upír!" skríkol Niall ledva stojaci vo dverách.
