Werax

Neexistujúca vspomienka

Aurora

Som statočná. Statočnejšia než si myslím, teda tak mi to raz povedal môj brat, keď sme boli deti a nakláňali sme sa z útesu, aby sme sa pozreli ako udierajú vlny oceánu do skál. Nevedela som sa pohnúť a len dlhú chvíľu pozerala na tie vlny. Prerývane som dýchala a strach ma doslova obíjmal. Strach z výšok aj z tej vody. Vtedy Dashiel povedal: ,,Ideme až tam," ukázal na vrchol majáku. Aj keď sa Dash snažil, nevyliezla som hore. Nikdy som nechápala, prečo chcel, aby som tento strach mala pod kontrolou, predsa každý sa niečoho bál.

Ramená ma pálili, no bola som v polovici svojej cesty. Musela som šplhať ďalej. Ďalej. Každým pohybom som si myslela, že už je to môj bod zlomu a pustím sa. V boku ma pichalo v pľúcach pálilo. Bože, asi dostanem infarkt. Po lícach mi stekali slzy a snažila som sa pozbierať svoju zostávajúcu silu, aj keď skoro žiadna tam už nebola.

Prichytila som sa parapety a doslova sa odválala po streche. Necítim si srdce, beriem späť cítim si ho až moc. Asi vybuchne. Chytila som sa za hruď a niekoľko minút sa pozerala na oblohu. Kŕdeľ vrán akurát preletoval pomedzi oblakmi. Na streche už bolo viacej hráčov. Dvaja sedeli na zemi a jeden strkal kľúč do malých skriniek, ale do žiadnej mu nepasoval.

Zdvihla som sa zo zeme. Na strechu sa vyšplhali dvaja ďalší hráči. Hráčka s číslom štrnásť si celá zadýchaná kľakla k druhému lanu. Niečo mala v ruke, to niečo bolo konkrétne nôž. Ne

,,Čo čumiš?" hlas mala zachrípnutý.
,,Prečo to robíš?" opýtala som, keď neodpovedala, sama som sa pozrela dole. Po lane, ktoré rezala sa šplhal hráč, nemusela som vidieť na jeho čísla, vedela som, kto to je. ,,Prestaň." Nepočúvala ma, vlastne čo som si myslela že spraví?

To, čo robila nedávalo to zmysel, veď tých skriniek bolo dosť. Prečo by sa chcela niekoho zbaviť? Niekoho, kto je ešte k tomu za ňou? Kľakla som si k nej na kraj strechy a chcela jej vziať ten nôž. Ramenom do mňa šťuchla, ale ja som sa nevzdala. Silno som ju chytila za zápästie a druhou som jej trhala rukoväť noža. Lano už bolo natrhnuté a ja som netušila koľko toho udrží, nemohla som dopustiť, aby odrezala čo i len kúsok.

Ako sa ma snažila odohnať ostrá časť noža sa mi zaryla do dlane a pomaly mi z nej začali stekať kvapky krvi. ,,Musíš prestať."
,,Za ním je niekto dôležitejší," precedila cez zuby. Štopla do mňa už väčšiu silou, a tak som do nej štopla tiež, lenže silnejšie. Silnejšie než som si myslela, pretože už nebola na streche.

Bola tam. Bola dole. Čo som to urobila? Vôbec som si neuvedomila, že sme boli tak blízko okraja. Pridržala som sa parapety, a čo najviac sa naklonila. Neprišlo mi zle z výšky, ale z neprirodzeného uhlu, v ktorom ležala. Bola mŕtva, a to len vďaka mne. ,,Nepozeraj sa tam," povedal jemne zadýchané. ,,No tak," chytil ma za rameno a potiahol do zadu. ,,Výčitky sú prirodzené," povedal niečo v tom zmysle. Úplne som ho nevnímala. Kričala vôbec? Lebo ja som jej krik nepočula.

Donútil ma pevne stáť nohami na zemi a pozrieť sa naňho. ,,Musíme. Ísť. Ďalej." Len som prikývla a nechala ho, aby ma chytil za zápästie a ťahal za sebou. ,,Budeš mať ešte dosť času na to myslieť. Teraz to vymaž, potlač to je jedno, proste sa tvár že sa to nestalo. Tá vspomienka teraz neexistuje."

V rade vedľa seba bolo niekoľko malých drevených krabičiek. Do prvej mi kľúč nepasoval ani do druhej. Do tretej však sadol, a keď som ho otočila a otvorila krabičku, bol v nej len obyčajný kameň. Hneď ako som sa ho dotkla sa zo skrinky ozvalo: ,,Posun hráča zaznamenaný." Otočila som sa na stodvadsaťttojku, pozeral sa na mňa a v ruke žmolil svoj kameň: ,,Zvládli sme to."