shades of blood || h.s.

15. chapter

Stlačil som tlačidlo na spláchnutie a pustil v umývadle vodu. Nechal som si ňou naplniť dlane a potom som si do nich ponoril tvár. Rukami som si z tváre odstránil zvyšky zvratkov. Spotené vlasy, čo sa mi lepili na líca, som si zviazal do drdolu. Pozrel som sa na seba do zrkadla. Teraz som naozaj vyzeral ako démon.

Hlava sa mi točila, ale aj napriek tomu som si nešiel ľahnúť do postele. Nazul som si čierne conversy a prehodil cez seba dva svetre a ešte aj kabát, bola mi neskutočná zima. Rukou som sa chytil čela a snažil sa vytlačiť bolesť z hlavy. Dunelo mi v nej. Zrak sa mi zahmlieval a musel som sa oprieť o dvere, aby som nespadol.

Zhlboka som sa nadýchol, pripravený pokračovať ďalej. Stlačil som kľučku, išlo to ťažšie než obvykle. Točilo sa všetko okolo mňa, ale ja som to zvládal. Prekročil som prah a dvere sa za mnou zabuchli. Kľúče som nechal vnútri, netrápilo ma to.

Zavrel som oči a snažil sa ukľudniť moje telo. Spravil som dva kroky ku schodom, chcel som ísť von na čerstvý vzduch. Tam to určite prejde, tým som si bol istý.

„Harry?" oslovila ma zozadu Journey. Pomaly som k nej natočil hlavu, po ktorej mi z čela stekali kvapôčky potu. Rozmazávala a točila sa mi pred očami. Pokiaľ by som nespoznal jej hlas, nevedel by som, že to je ona.

„Mhmmm," vydal som zo seba jediný zvuk, čo šiel. Pery som ma vysušené a jazyk nechcel spolupracovať.

„Harry, si v poriadku?" podišla bližšie ku mne.

„Uhm," prikývol som, nezmohol som sa na nič iné. Snažil som sa na ňu zrakom zaostriť, ale nedokázal som to, videlo som len veľký fľak. Jej hlas mi dunel v hlave, bolelo ma všetko.

„Harry, vnímaš?" zamávala mi rukou pred tvárou. Hlavu som zaklonil dozadu, aby som sa vyhol akémukoľvek kontaktu. Znova sa mi zamotala hlava, ustál som to. „Sakra, si úplne biely."

„Som v poria-" začalo sa mi dariť rozprávať, no v tom momente sa mi v žalúdku spravilo neskutočne zle, nevedel som to udržať. Rukou som si prikryl ústa a snažil sa to s posledných chvíľ zastaviť. Nedalo sa to, a o chvíľu sa mi z úst znova valila voda.

Journey s prekvapením odskočila. Snažil som sa nad tým prevziať kontrolu, ale nakoniec som to vzdal a vodu nechal voľne tiecť na podlahu na chodbe. Žalúdok mi prekrúcalo a ja som bol zase úplne vyčerpaný. Hlava ma bolela ešte viac ako predtým a myslel som, že sa každú chvíľu zrútim. Hľadal som nejakú oporu, o ktorú by som sa mohol oprieť, ale nebolo tam nič, iba schodisko. A to bolo pre mňa až moc ďaleko.

„Harry!" zakričala, keď sa mi podlomili kolená. Zavrel som oči a cítil, ako strácam vedomie. Chcel som s tým bojovať a nepadnúť na zem, ale pochopil som, že aj tak by som prehral. Vždy prehrám.

Nevidel som síce nič, ale cítil som, ako so mnou niečie ruky trasú.

„Otvor oči! Harry, prebuď sa!" prosila s plačom. 

Nakoniec som vypol všetky city, všetku bolesť a zahnal z hlavy všetky obrazy. Prestal som počuť a nebolela ma ani hlava, nebolo mi zle. Bol som konečne voľný.

...

čas: 4 hodiny poobede

Zažmurkal so očami a pretrel si ich rukami. Slnko svietilo a na toto obdobie bolo nezvyčajne pekné počasie. Pretočil som sa na druhý bok a s hrozením som zistil, že posteľ na ktorej som ležal, nebola vôbec taká veľká, ako moja posteľ.

„Uh, ahoj."

Otočil som sa za hlasom. Journey sedela na konci postele so šálkou v ruke. Moje telo oblial pot. Čo mám teraz robiť? 

„Č-čo sa stalo?"

„Ty si... odpadol," neustále sa dívala do šálky, darmo som sa snažil nadviazať očný kontakt.

„Odpadol, oh... Koľko som tu?" pýtal som sa. Naozaj neviem, čo sa dialo. Viem, že mi bolo neskutočne zle, a že som ju videl. A že som... odpadol, ako povedala. Ale ani za nič neviem, čo sa so mnou dialo potom.

„Celú noc a dnešný deň," odvrátila pohľad od šálky a zapozerala sa do steny. Pravdepodobne je toto jej byt.

Chcel som to všetko vedieť, ale vyzeralo to tak, že som musel byť ja tým, kto bude hovoriť. A ja naozaj neviem hovoriť, takto to zase všetko pokazím. Vlastne, ono to už aj tak pokazené je.

„Bol som celý čas, vieš, v bezvedomí?" vysúkal som zo seba a snažil sa posadiť. „Len... povedz mi všetko, prosím."

Musí prevziať kontrolu ona. Iná možnosť nie je.

Našťastie prikývla hlavu na znak toho, že súhlasí.

„Bol si mimo len chvíľu. Padol si na zem. Videla som, ako sa ti oči prevrátili v stĺp, ako ti začala tuhnúť čeľusť. Bol si úplne horúci a biely. J-Ja o tomto moc neviem, spravila som to, čo som vedela a... zjavne to pomohlo. Začal si znovu vnímať," nadýchla sa a hlavu otočila smerom ku mne. Zľakol som sa, pohľad som sklopil. „Hovoril si mi niečo-"

„Čo som ti hovoril?" drzo som jej skočil do reči. Hneď na to som to však oľutoval. „Prepáč."

„Že sa bojíš a že nechceš byť viac sám, plakal si," potichu povedala. Takže skvelé, plakal som. Toto už nemôže byť horšie.

„Fajn," nechcel som sa o tom ďalej baviť a počúvať, aká som troska.

„Mal si zimnicu a bol si unavený, zaspal si tam. Doteraz nechápem, ako som ťa sem dokázala preniesť," sucho sa zasmiala. Atmosféra bola napätá, ani jeden z nás nechcel rozprávať.

Postavil som sa z postele a snažil sa zorientovať. Stále som bol slabý, ale nie tak, ako večer. Bol som pri zmysloch a nič ma nejako obzvlášť nebolelo.

„Kam ideš?" chytila ma za ruku, keď som prechádzal okolo nej. Strnul som a rukou ani nepohol. Sama vedela, že spravila chybu a ruku rýchlo odtiahla. Zachovaj pokoj.

„Domov," prehltol som sucho v hrdle a sledoval ju. Bola nenamaľovaná a vlasy mala rozpustené. Oblečený mala čierny sveter podobný môjmu, a tepláky. Hovorím to stále, ale aj tentoraz bola pekná. Sakra, Harry!

„Nejdeš domov," pokrútila hlavou. Nechápavo som nadvihol obočie. „Si chorý, máš teplotu. Odpadol si a vracal si. Nezvládneš to sám, zostaneš tu." 

„Nemôžem tu zostať," pokrútil som hlavou. Nejde to, musím ísť k sebe. Musím byť sám.

„Ale áno, môžeš," naliehala.

Povzdychol som si. Nedokážem to, je to niečo nové. A ja sa jej hnusím, nechce mať so mnou nič spoločné.

„Povedz mi, prečo nechceš?"

„Bojím sa."