Všetko okolo mňa pípalo. Ťažko som dýchala a snažila sa upokojiť.
Budem v poriadku... hovorila som si. Pípa to len kvôli kameňom mimo rakety... Čo si to vôbec nahováram za hlúposti?
Kamene zasiahli moju raketu a teraz tam je veľká diera. Pomaly, pomaly sa celá rozpadala do vesmíru naokolo...
Moja panika sa pomaly zväčšovala. Geffreyho stále nikde nebolo, lebo bol skontrolovať predok rakety, a kyslík...
Všetko sa zdalo, že sa hýbe ku mne. Cítila som sa ako v pasci. Zomriem, zomriem, zomriem... a Geffrey tiež...
„Ukľudni sa..." ozval sa Geffreyho magický hlas a objavil sa aj jeho majiteľ. Vznášal sa na druhej strane rakety, oproti mne. Snažil sa preletieť ku mne, ale všetko letelo v priestore medzi nami. Všetko sa ničilo...
Nejako sa mu podarilo prebojovať sa tými troskami ku mne, jeho skafander svietil v červenom svetle výstražných tlačidiel.
Vzal moje ruky do svojich a pritiahol si ma do objatia. Môj stres pomaly opadával a cítila som sa o niečo pokojnejšia. Objatie som mu opätovala.
„Dobre..." povedal, „Všetko bude v poriadku..."
„Ako to vieš?" môj hlas sa takmer vytratil. Chcela som mu veriť, ale postupne sa to zdalo nemožné. „Čo sa vôbec stalo s centrálou?"
No jeho odpoveď neprišla. Ani na jednu otázku. Pozrela som sa mu do očí. Jeho hlas mohol byť kľudný, ale jeho oči...
„Zomrieme..." v hluku hlasných pípajúcich zvukov, kameňov, ktoré ničili našu raketu, môj hlas znel ako nejaký šepot. „O chvíľu sa celá raketa nadobro zničí, a my... Zomrieme..." zopakovala som.
„Nie..." povedal. „Nie, nie, nie..." Hovoril to znova a znova, až to začalo splývať. Nie, nie, ne, ne, ň. „Nie..." povedal ešte raz. „Ty budeš žiť."
Znova som sa mu pozrela do očí.
„Nie..." vydýchla som.
„Áno..." v jeho snových očiach sa objavili slzy.
Cítila som ich aj vo svojich.
Neuvedomovala som si, že zvuky v rakete boli hlasnejšie ako pred tromi minútami. Kyslíka bolo žalostne málo, náš čas sa krátil.
Do nosa mi udrel pach krvi. Ale nie mojej...
„Och, nie! Si zranený?" Geffrey sa zranil... A bola to moja chyba, ja som sa tam bála ísť, tak išiel on.
Geffrey vycítil, na čo som myslela, a pohladil my vlasi, vlhké od studeného potu. „Nie je to tvoja chyba..." povedal utešujúco. „Išiel by som tam, tak či onak."
Potom som si rozpomenula na slová, ktoré mi povedal pred chvíľou. A niečo mi ešte napadlo: „Je tam ten malý modul..." rýchlo som mu to pripomenula. Prikývol.
„Tak môžeme žiť obaja!" Objala som ho o niečo pevnejšie.
Normálnym ľuďom by som tým vytlačila vzduch z pľúc, no Geffreymu nie.
Vznášali sme sa tam, v nulovej gravitácii, a pozerali sa jeden druhému do očí. Ja do jeho orieškových, on do mojich karamelových.
„Nie, je tam miesto len pre jednu osobu." Po lícach mu stekali slzy. Chcel, aby som tam išla ja. Aby som prežila ja, nezáležalo mu na jeho vlastnom živote. Spravil by pre mňa všetko.
„Ale ja bez teba neodídem!" Bolo mi všetko jedno. Chcela som byť iba s ním. Aj keby sme mali zomrieť. Obaja. Aspoň by sme boli spolu...
„Musíš..." povedal a zastrčil mi uvoľnení prameň, medenej farby, za ucho. Nežne ma pobozkal na líce. „...prežiť, neodpustil by som si to."
„Geffrey..." môj hlas bol iba obyčajný šepot.
Ale na hlavu mi nasadil prilbu a strčil ma smerom do modulu.
Nedokázala som ovládať svoj let.
„Nie!" zakričala som poslednýkrát a snažila sa ovládnuť svoje telo.
„Milujem ťa!" zakričal mi ešte Geffrey a poslal mi vzdušný bozk.
„Aj j-." nedokončila som to. Bola som v module.
Za pár sekúnd odletel, so mnou vnútri.
Bola som sama. Vo vesmíre. Bez mojej životnej lásky.
Cez malé okienko som videla explóziu, videla som rozmazane a v ušiach mi pískalo. Naša raketa... Geffrey...
Vybuchla som do plaču, a niečo v mojom vnútri prasklo.
Nevedela som koľko času prešlo. Všetko stmavlo a ja som stratila vedomie.
Stratila som sa v sebe samej...
❤️
...„Amisa!" otvorila som oči. Ostré slnečné svetlo, ktoré osvetľovalo moju útlu izbičku, ma
na chvíľu oslepilo. Zažmurkala som a zahľadela sa do očí mojej dvojičky, ktorá sa skláňala nad mojou posteľou.
To bol ale zvláštny sen....
Kto je to vôbec Geffrey?
