Budeme tu naveky

1.

,,Ďalšie meno v zozname," povedala som si sama pre seba pri tom, ako som sa snažila nájsť to, čo som hľadala. Opäť neúspešne. Mojim cieľom bolo nájsť priestory na narodeninovú  oslavu mojej najlepšej kamarátky- Rii. Bola som z toho už zúfalá. Odvolala som už toľko miest a stále nič. Buď im termín nepasuje, alebo dávajú prehnané ceny. ,,Ja to vzdávam!" Hodila som na stôl mobil, zasotila stoličku aoprela sa o kuchynskú linku. Len tak z nudy som sa pozrela na hodiny, ktoré vyseli a nočnej stene. ,,Do čerta!" Zakričala som si sama pre seba na celý byt. O chvíľu odlietam do Chicaga a už som mala byť na letisku
Veci som už mala naložené v aute. Cestou som sa ešte zastavila po Riu a spolu sme sa vydali na letisko.
,,Môžeš na mňa prosím ťa počkať ? Nemám kondičku ako ty!" Kričala za mnou Ria. ,,Ja necestujem v lodičkách!" Prevrátila som očami a pokračovala v ceste.

Konečne sme sedeli v lietadle. No Ria stále rozprávala o blbostiach. ,,Zahrajme si niečo!" Zbľačala na celé lietadlo. ,,A čo také Ria? Pexeso?"
,,Bože ty si krava! Napríklad ako dobre ťa poznám." Ani som nestihla oponovať a už si išla svoje. Bolo to nemožné. ,,Začínam! Takže, voláš sa Lili Karcan, máš 26 rokov, blonďavé vlasy, zelené oči. Nemáš žiadne zviera, lebo naň nemáš čas a nevieš sa oň postarať. Máš nádherný byt v centre Londýna, čierne Audi A6. Obľúbená farba je tmavo zelená." Pousmiala som sa nad tým. Takmer vo všetkom mala pravdu, ale môj život je úplne iný. Volám sa Lilietha Karcan, mám viac ako 2070 rokov niesom človek, ale wiimansper niečo ako nadprirodzená bytosť aj keď som človekom bola. Som už rozvedená s Marcosom Zaglerom. Mali sme spolu dcéru, ktorá ale zomrela. Moja minulosť je veľmi komplikovaná. Ale všetko ostatné bola vlastne pravda. 

Ale Rii som to povedať nemohla. Ona bola iba človek a takému nebezpečenstvo by som ju nevystavila.

,,Fajn idem ja." Povzdychla som si a Ria sa poriadne usadila v kresle.  ,,Takže, voláš sa Ria Clair, žijes na okraji Londýna, ale si zo Chicaga. Si brunetka s modrými očami. Zviera nemáš a ani auto, pretože si nespravila vodičák ani na štvrtý krát. Nemáš ani frajera, pretože ti vystačí tvoja kamarátka a vzťahy na jednu noc. Miluješ šperky  všetkého druhu. Miluješ bielu farbu a alkohol." Hodila po mne pohľad a vedela som o čo ide. Hneď sme si objednali fľašu vína a do konca letu ohovárali každého v lietadle.

Po niekoľkých hodinách sme konečne pristáli v Chicagu. Po letiskovej kontrole a všetkých tých somarinách nás už pred letiskom čakal môj dlhoročný kamarát Keyren. Poznáme sa už dlhé roky, a aj on je wiimansper. Aaaaaa neznášajú sa s Riou. Pred viac akom rokom sa pohádali a odvtedy sa už nevedia normálne rozprávať. Ria naňho vždy vyletí a potom to ide dole vodou. Ja vlastne ani neviem prečo sa pohádali. Nikdy mi to ani jeden z nich nepovedal.
,,Vitaj v Chicagu Lili", s úsmevom na tvári ma vítal Keyren a vydal mojim smerom. No ten úsmev mu zastal hneď ako uvidel Riu. ,,Aj ja ťa rada vidím, muchotrávka." Iba som prevrátila oči. Ria nechala kufor pred autom a sadla si na zadné sedadlá jeho veľkého Maybachu. Pomohla som Keyrenovi naložiť veci do auta a sadla som si na miesto spolujazdca.
Keyren nás doviezol pred hotel, v ktorom sme mali stráviť najbližšie dva týždne. Teda ja a on. Ria s nami strávi asi tri dni v hoteli a potom odchádza na druhú stranu mesta za rodinou tu v meste, teda okrem oslavy a potom sa spolu vraciame spať do Londýna. Ale bude fajn mať chvíľu pokoj od jej až priveľmi aktívnej nálady.

,,Je to tu nádherné" , nadýchla som sa čerstvého vzduchu na balkóne. ,, To on tu akože bude bývať snami?" Znechutene sa zamračila Ria. ,,Budeš mať tú česť prežiť somnou najkrajšie dni svojho života." Keyren jej vzduchom poslal bozk a Ria po ňom hodila najväčší vankúš čo našla. Ako malé deti. Iba som si nad nimi povzdychla a vyšla opäť na balkón. Vychutnávali som si ten čerstvý vzduch a pohľad na zapadajúceho slnko, keď mi v tom cinkol telefón. Bola som prekvapená. Bola to správa od Marcosa, môjho bývalého manžela.
   ,,Pri vchode ťa čaká môj šofér. Nastúp si do auta, musíme sa porozprávať.
-Marcos,,
Nevedela som čo mám od toho očakávať. Len tak mi napíše po viac ako dvanástich rokoch čo sme sa nevideli? ,,Musím si ísť ešte niečo vybaviť, neviem kedy sa vrátim. Skúste sa dovtedy nepozabíjať. " Na oboch som ani nepozrel a odišla preč.
Presne tak ako to napísal. Pred vchodom do nášho hotela ma čakal šofér, opretý o tmavozelené auto. Otvoril mi dvere, a ja som nastúpila do auta. Bola som prekvapená. Myslela som si, že v aute na mňa bude čakať Marcos, povie čo chcel a dovi. No mýlila som sa. Bola som tam sama. Auto sa pohlo, a mňa popadla obava. Chytila som sa vodičovej sedačky a chcela som sa ho opýtať na cestu, no márne. Nepovedal ani pol slova.
Prešlo už asi dvadsať minút našej super tichej cesty. Zastavili sme pred obrovskou bránou, ktorá sa ihneď otvorila. Za ňou sa tyčíl nádherní, veľký dom. Taký, o akom sme vždy snívali. Mal veľké francúzke okná, fontánu i presklenú obývačku. Bol naozaj nádherný. ,,Pán Marcos Vás už čaká vzadu v záhrade. Iba pokračujte tým chodníčkom, čo začína pred autom." Šofér konečne prehovoril. Poslúchla som jeho slová a vydala sa smerom, ktorým mi povedal. O chvíľu som prišla k bazénu pri ktorom stál Marcos s pohárom vína v ruke. Jeho kučeravé vlasy kde-tu hnedé a kde-tu zlaté mu ladili k jeho hlboko zeleným očiam a čiernej košeli.
Ihneď si ma všimol. ,,Vitaj." Položil pohár na malý stolík vedľa lehátka a vykročil mojim smerom. ,,Prečo si sa chcel stretnúť?" Vybehla som naňho bez pozdravu. ,,Pretože ťa potrebujem pri mne." Trochu ma to zaskočilo a na jedinú sekundu som si prestavila náš minulý život. Boli sme dokonalým párom, rodinou, no dnes už je všetko iné. Je po všetkom.