Potomkovia mágie

KAPITOLA I. - PROLÓG - INYLL: CEZ BRÁNY DO PEKLA ALEBO NEBA?

„Ľudia vždy hovorili, že som divná. Že som musela byť vyhnaná na Zem až z pekiel. Prinášaš iba bolesť, starosti a problémy. Dokonca aj tvoja matka ťa nechala umrieť v snehu, tak prečo si tak nespravila? Nie je to tak, že by som chcela aby sa tie veci diali. Ani ja tomu nerozumiem, tak prečo mi nikto nepomôže, prečo mi nikto nerozumie?"

Bolo 24. decembra. Ulice New Yorku zasiahla silná snehová búrka. Počas tejto rušnej noci, keď všetci spievali vianočné koledy, želali všetkým krásny Štedrý večer strávený s rodinou a priateľmi, napchávali si žalúdky pečeným moriakom a vianočným šalátom, či deti jedli koláčiky, niektoré z ktorých nechali na stole s mliekom pre Santa Klausa aby si aj on dal niečo pod zub. Bola tu však jedna osoba, ktorú nikto nevidel, nikto nepočul. Jej telíčko zakryté len tenkou prikrývkou pomaly zamŕzalo, plakala tak potichu, že ju nikto nepočul a nikto sa nezastavil, aby jej pomohol. Jej hlas začína slabnúť, oči sa jej pomaly zatvárajú a z malého telíčka postupne odchádza život. Dievčatko naposledy vydýchlo, keď tmavý kút tejto uličky osvetlilo jasné modré svetlo. Zo svetla vyšiel tieň človeka, ktorý k nej pomaly začal kráčať.

A to je posledná vec, ktorú si z tej noci pamätám. Je to sen, ktorý som už dlho nemala, no v posledných dňoch ma začal trápiť počas noci čoraz častejšie. Vten deň som zavrela oči a keď som ich znova otvorila, zobudila som sa v teplej posteli, v cudzej izbe, na ktorú si vôbec nepamätám. Ľudia šialene pobehovali po tejto veľkej miestnosti. Bolo tu viac detí ako dospelých, rôzneho veku či rasy. Dvaja dospelí sa starali a behali okolo mňa, potľapkávali ma po pleciach zakrytých hrubou prikrývkou a druhý z nich mi podával šálku nejakej teplej tekutiny, ktorá naozaj príjemne voňala. Pýtali sa ma na viacero otázok, no bola som tak unavená a vystrašená. A odvtedy tento môj hrozný život pokračoval. Miesto, kde som sa ocitla, bol sirotinec, ako som neskôr zistila. Roky plynuli a ja som stále bola presúvaná z jednej náhradnej rodiny do druhej. Bola som ešte dieťa, takže ľudia si ma volili skôr ako ostaných na adopciu. Avšak všetci z nich boli tak falošní. Najprv vás vo svojom dome privítajú s otvorenou náručou, úsmevom na tvári. Sľubujú vám, že sa stanú vašou novou rodinou. Ale po jednom malom incidente vás pošlú späť ako nejaký pokazený Tovar na reklamáciu. Prestala som počítať, koľko zvláštnych vecí sa okolo mňa udialo. Snažila som sa vysvetliť čo najviac každú situáciu, ale ani ja som nerozumela tomu, čo sa vždy stalo. Nakoniec mi aj tak nikto neveril. Spontánny oheň v izbe, chvenie stien, presun vecí a ich objavovanie sa na zvláštnych miestach. Začali ma nazývať démonickým dieťaťom, plod samotného Satana. Niektoré rodiny ma dokonca ťahali do miestnych kostolov a prosili kňaza, aby niečo so mnou urobil. Aby im pomohol. Niekedy mi ponárali hlavu do svätennej vody alebo ma bili a nazývali to exorcizmus. A niektorí z tých ľudí čo mali byť mojími novými rodičmi sa ani neunúvali skrývať svoje znechutenie. Priviedli ma do kostola, ale nie kvôli nejakým neexistujúcim náboženským bludom, ktoré by tú vec zo mňa vyhnali. Nie. Urobili to iba preto, aby ma odovzdali k mníškam, aby sa ma zbavili a vrátili do sirotinca. Ale vybrali si kostol, pretože chceli použiť exorcizmus na seba, aby ich farár „očistil" od môjho vplyvu a zachránili ich rodinnú líniu alebo čokoľvek iné mu natrepali. A potom sa už ani neobťažovali vrátiť ma cez poriadne postupy späť do detského domova.

Väčšinu času som vyrastala preto v detskom domove. Neprešlo ani pár mesiacov v novej rodine, ktorá sa ma snažila adoptovať a bola som naspäť, v mojej malej posteli, v mojom malom kútiku tej obrovskej izby plnej detí. Stal som sa pravidelným "zákazníkom" na tomto mieste. Nie že by mi to dalo nejaké výhody. Jediné, čo som mal navrch ostaných, bolo, že som pôvodné dieťa v sirotinci a vedela som sa orientovať vo vzťahoch či tajných zákutiach. Po rokoch som sa trochu spriatelila so staršími deťmi, ktoré zostali v detskom domove, pretože už boli príliš dospelé na adopciu a tiež boli svojím spôsobom „problémové deti", odlišné od mojich problémov, no stále boli odmietané na adopciu, rovnako ako ja. V tomto bode sme to boli my, ktorí sme riadili sirotinec v zákulisí dospelých, rehoľných sestier alebo dobrovoľníkov. Nemala som záujem byť „šéfom" tohto miesta, ale deti počuli nejaké fámy a nechali ma napokoji.