Dom na konci

Jennie milovala bicyklovanie. Odkedy sa naučila jazdiť na bicykli bez pomocných koliesok, uháňala na ňom ako pretekári formuly 1. Mnohí susedia sa jej rodičom sťažovali, že to dievča jazdí ako démon a nečudovali by sa, keby jedného dňa skončila pod kolesami auta. Dohováranie rodičov aj okolia však dopadli rovnako. Jennie prikyvovala a súhlasila, že bude opatrnejšia a bude jazdiť pomalšie, no len čo nasadla na bicykel, z ulíc sa opäť ozývali rozčúlení dôchodcovia.

,,Raz sa fakt zabiješ," krútila hlavou jej kamarátka Jisoo, keď čakala na Jennie v jeden októbrový deň. Jennie zastavila tesne pred ňou, predným kolesom takmer prešla kamarátke po chodidle. Dievčina však len bezstarostne pokrčila ramenami a nevinne sa usmiala.

,,Keď si urobíš vodičák, odsťahujem sa odtiaľ," pretočila Jisoo očami a nasadla na svoj bicykel. Tiež často používala tento dopravný prostriedok, no ani zďaleka na ňom nebola tak splašená ako jej najlepšia kamarátka.

,,Nepreháňaj. Náhodou, posledný mesiac jazdím oveľa pomalšie," odvetila Jennie s nosom dohora. Obe dievčatá sa odrazili od domu, kde bývala Jisoo so svojimi rodičmi a šli po kraji cesty. 

,,Nikto si to nevšimol," odvetila Jisoo. ,,Teraz ideš normálne." 

Obe dievčatá šli primeranou rýchlosťou, hoci Jennie sa tvárila ako dieťa, ktorému niekto servíruje varený hrášok. ,,Robím to kvôli tebe." Pokračovali v tichosti, čo im vyhovovalo. Prešli okolo malého obchodu s potravinami, škôlky a pomaly mierili na koniec dediny, kde sa asfaltová cesta pomaly menila na vychodenú lesnú cestičku.

Jennie si zahryzla do pery. Nemohla to dlhšie vydržať, nohy jej tŕpli od pomalého pedálovania. Akoby bola hračka, ktorú niekto natiahol na kľúčik, no ten kľúčik stále nikto nepustil. Dievčatá sa otáčali, aby sa vrátili. Kľúčik v Jennie sa len tak triasol a jej oči zachytili pred sebou prázdnu cestu.

,,Jennie!"

Jisoo a jej vydesený výkrik ostali dávno za ňou. Jennie šliapala ako dobre namastený stroj. Čo tam po tom, že oblohu potiahlo tmavé súkno? Čo tam po tom, že začalo hrmieť, alebo že Jisoo sa ju neúspešne snaží dobehnúť? Jemne nadskočila, keď sa lesná a asfaltová cesta stretli. Snažila sa nabrať ešte väčšiu rýchlosť, aby dolu kopcom doslova letela. Ten adrenalín, ktorý jej prúdil v žilách, jej vždy pripomenul, že žije. Žije a nebojí sa ničoho a nikoho.

Pomaly otvárala ústa, aby radostne zakričala, no z hrdla sa jej vydral skôr krik zdesenia. Z čista-jasna sa pred ňou objavila žena v strednom veku. Bola v bielej nočnej košeli, tvár mala popolavú a vyschnutú ako slivka, ktorú ktosi nechal príliš dlho na slnku. Jej tmavé oči boli doširoka otvorené a prepaľovali Jennie. Snažila sa zabrzdiť, alebo uhnúť z cesty. Spadla na zem aj s bicyklom a srdce jej mohlo cez stále otvorené ústa vyskočiť von z tela. Nesmierne ju štípala noha aj tvár, nedokázala sa od hrôzy pohnúť. 

,,Jennie, ty hlupaňa! Mohla si sa zabiť! Načisto si sa pomiatla?!" kričala na ňu Jisoo a opatrne jej pomohla na nohy. Jennie pozrela na svoju zakrvavenú nohu, od kolena po členok jej visel tenký prúžok zodratej kože. Priložila si ruku k tvári, no so syknutím ju zas odtiahla. Na prstoch jej ostala červená šmuha. Tvár mala teda bez pochyby tiež poškriabanú.

,,Ja... Za to môže ona, stála v ceste," jachtala Jennie a ukázala na ženu. Tá však zmizla rovnako rýchlo ako sa zjavila. Nebolo po nej ani stopy. Jisoo na ňu pozerala ako na blázna.

,,Aká žena?"

,,Ja to nechápem. Nejaká žena sa mi zrazu postavila do cesty, vyzerala choro." Jennie nevychádzala z úžasu. Kam sa tá pani podela? Nemohla ju zraziť, inak by tu niekde ležala. Možno utiekla domov, lebo ju Jennie svojím krikom vydesila. Keď sa však Jennie obzrela, uvedomila si, že pani sa zrejme v žiadnom dome neskryla.