Let me drown

Má na sebe biele vyťahané tričko s ešte v ten deň vytvorenou škvrnou od kávy a prvé tepláky, ktoré doma našiel. I keď... nemal toho moc na výber. Okrem toho, že si radšej kupoval cigarety než nejaké oblečenie, nepotreboval to. Stál si za svojím názorom, že sa nenechá ovládať alebo akokoľvek obmedzovať peniazmi. Aspoň takto sa obhajoval predostatnými, ale hlavne pred sebou samým. Pravda však bola taká, že bol obyčajný babrák, ktorý pri ničom nevydržal dostatočne dlho. Snažil sa, naozaj áno. Ale nikdy... nikdy nebol dostatočne dobrý. Z každej práce ho po nejakom čase vyhodili. Ak si našiel nejaký koníček na zabitie voľného času, po týždni ho to prestalo baviť. Vzťahy? O to už sa ani len nepokúšal. Nedokázal byť verným, mal rád hry. Ak sa pri niekom alebo pri niečom nudil, išiel si po zábavu inde.

Býval v malom byte, o ktorý sa delil so svojim najlepším priateľom. Nad tým oslovením sa uškrnul. Lepšie povedané, to on mu dovolil bývať uňho za menšie nájomné.

A práve on bol človek, ktorý ako-tak zapĺňal prázdnotu v jeho živote. Priznáva, využíval ho.

Ale bez neho... bez neho si nevedel predstaviť svoju existenciu. Chodil s ním do školy, na ranné prechádzky, občasné obedy v priemerných reštauráciách a, pre neho veľmi vzácne, večerné prechádzky miestnym parkom.

On jediný ostal, keď veštci ostatní odišli.

Vždy, keď sa v noci prebudil, spotený, udýchaný a hlavne vystrašený, či už so slzami v očiach alebo bez nich, vedel, že môže ísť za ním. A tak aj urobil. Nie vždy, no často. Potichu sa vkradol k nemu do postele, prikryl sa jeho perinou a pritisol sa k jeho boku. Až vtedy mohol pokojne zaspať. A vždy, keď sa ráno prebudil vedľa neho, cítil bezpečie. Cítil pokoj.

A niekedy... niekedy spolu len ležali v posteli. Hlavu mal položenú na jeho hrudi a počúval tlkot jeho srdca. Cítil jemné vibrovanie, keď mu rozprával, aký mal deň. Nič dôležité. Len bežné veci. Ako sa cez deň mal, čo je nové v práci, čo mal na obed... Pretože on vedel ako moc potrebuje počuť jeho hlas. Len pokojne ležať a počúvať. On sám nikdy moc nerozprával. Nepotreboval. A nikto to od neho nevyžadoval.

Miloval ich spoločné kúpele. Napustili si horúcu vodu a len tak sa objímali. Celé hodiny, až kým voda nevychladla. A niekedy... niekedy v nej strávili celú noc. Keď si cez okno všimli, že svitá, pomaly vyliezli a osušili jeden druhého. Nahý vyšiel na balkón, zapálil si cigaretu a pozoroval vychádzajúce slnko. Zatiaľčo on, opierajúci sa o zárubňu balkónových dverí, ho pozoroval. Mlčky a pozorne. Všímal si každý jeden detail na jeho tvári, keď vyfukoval dym. Každý jeden pohyb. Každé napnutie svalov, keď sa rukou priblížil k perám za účelom potiahnuť si z cigarety. Nikdy nemal rád, keď fajčil.

No časy sa menia. Zmenil sa on, zmenilo sa mesto, z ktorého sa od svojho narodenia nepohol, ich obľúbená kaviareň skrachovala, na obedy sa zabudlo a večerné prechádzky sa nekonali, keďže do parku začali chodievať feťáci a iné indivíduá. No to nebol pravý dôvod. Vlastne, pravý dôvod ani nepoznal.

Dospeli už tak moc? Tak rýchlo? Ani si to nestihol všimnúť.

A toto všetko zmenilo i neho samotného. Jeho názory, hodnoty, ciele (ak vôbec nejaké mal), pohľad na veci... Nakoniec bol úplne iným človekom. Nespoznával samého seba. Ako sa z neho mohlo stať... toto? Prečo bol taký, aký bol?

Keď sa pozrel do zrkadla, videl dvadsaťtri ročného muža, s jemným strniskom na tvári, obrovské kruhy pod očami od nedostatku spánku, stredne dlhé, hnedé vlasy a prázdne oči. Videl človeka, ktorým byť nechcel.

Mohol sa zmeniť?

Asi.

Určite.

No nemal odvahu.

Bál sa.

Strach je sviňa. Ak ho neovládneme, ovládne on nás.

Bál sa toľkých vecí. Sám tomu poriadne neveril. Nechcel. Väčšinou sa svojmu strachu postavil. Presnejšie, vrhol sa do toho po hlave. Je to ako s horskou dráhou. Ľudia sa jej boja, no i tak na ňu idú. Láka ich to. To nebezpečenstvo, adrenalín. Bol na tom rovnako. Neustále bol na horskej dráhe.

No jedna vec... Bola tu jedna vec, ktorej sa vyhýbal oblúkom. Vždy sa jej bál tak moc, že keď mal pocit, že je na niekoho príliš naviazaný, utiekol. Jednoducho toho dotyčného nechal za sebou a viac si nespomenul.

Okrem neho.

Niekoľkokrát sa ho snažil odohnať. Naschvál vyvolával nezmyselné hádky, inokedy ho celé dni ignoroval. No on i tak ostal.

Bál sa a zároveň nerozumel. Ľudia sa väčšinou zaľúbili do vecí dočasných. Napokon, všetko je len dočasné, nie? Nič nevydrží večne. Neexistujú sľúbené istoty. Nepremýšľajú pri tom? Keď sa zamilujú, keď sa nechajú ovládať srdcom. Nenapadlo ich niekedy, čo sa stane, ak to spravia? Ak sa poddajú citom... Možno áno, možno ich to napadlo, ale i tak si vybrali tú druhú možnosť. Tú horšiu, zložitejšiu, ktorá prinášala toľko bolesti... Keď sa spýtate pár ľudí na lásku, väčšina vám povie o zlomenom srdci. Nerozumel tomu. A popravde... ani nechcel.

Láska k nemu? Nevedel. Nerozumel. A hlavne nechcel. Nevyznal sa vo svojich citoch.

Dokonca pochyboval, či nejaké vôbec mal. Svoj smútok utápal v sexe a cigaretách. To boli jeho jediné drogy. A on. Nikdy s ním nespal. Nikdy ho nepobozkal. Necítil potrebu urobiť to. Ich vzťah... ich vzťah bol iný. Nevedel, či to bola láska alebo len priateľstvo. No nikdy si nesťažoval. Vyhovovalo mu to tak, ako to bolo. Obom. Navzájom sa využívali, no napriek tomu k sebe niečo cítili. Vlastne... nie je to tak v každom vzťahu? Ľudia sa navzájom využívajú pre vlastné potreby.

Sebectvo.

Ale nechcú si to priznať.

Povrchnosť.

Každá kurva, ktorá prešla jeho posteľou, každá si zobrala malý kus z jeho srdca. A nakoniec... Nakoniec mu nezostalo takmer nič. Len on.

Zvláštne, že sa vždy dostane k nemu.

A tak sa ocitá tu. Vo svojich dvadsiatich troch rokoch, v starom oblečení a poslednou cigaretou v pravom vrecku stojí na kraji najvyššieho útesu v okolí.

Bál sa výšok, no vždy chcel vedieť lietať. Bál sa hĺbky oceánov, no vždy chcel vedieť, čo sa skrýva v ich neobjavených častiach.

Cíti chlad a vlhkosť. Cíti slzy v očiach, ktoré sa mu vytvorili vďaka vetru, ktorý mu udieral do tváre. Cíti, ako sa naň lepí oblečenie. Cíti, ako sa mu zvýšil tep, ako sa mu rozbúchalo srdce pri pohľade na rozbúrenú hladinu. Vidí vlny narážajúce na ostré skaly. V hlave počuje jeho hlas. Jeho slová, ktoré mu venoval.

Chce skočiť?

Ak ste sa dostali až sem, som rada. Ak sa Vám to páči, som rada dvojnásobne.

Have a nice day.