Ranné slnko dopadalo na jej vlasy a dodávalo im zlatistý odtieň. Mal chuť sa načiahnuť a ponoriť do nich svoje prsty. Myslel na ňu deň, čo deň, na to aké by to bolo keby boli spolu. Rozprávali sa, to áno ale vždy to zostalo len na jednotvárnej úrovni typu škola, úlohy a zase len škola. Neodvážil sa ju niekam pozvať, na to sa až moc bál odmietnutia. Neustále si hľadal výhovorky aby mohol byť v jej blízkosti. Nebolo to ľahké. Ona bola uzavretá, často si niekde potichu sama čítala a nezaujímala sa o ostatných. Bola vo svojom vlastnom svete a nenechala sa z neho len tak vyrušiť. Ako by ju mohol zaujať? Ako dosiahnuť jej pozornosť ?
Zo zasnenia ho vyrušil piskľavý hlas ich učiteľa : „Tom, zopakuj, čo som práve povedal !" Nemal som ani poňatia, takže som sa len ospravedlňujúco usmial. Celá trieda vybuchla do smiechu a ja som si všimol, že aj Emme sa jemne zdvihli kútiky. Učiteľ sa mi vyhrážal, že na budúcu hodinu pôjdem k tabuli ale ja som si z toho veľa nerobil. Hlavne, že som ju rozosmial.
