Amélia sa v rannom opare prechádzala po prázdnych uliciach mesta Novus. V noci sa jej snívalo o minulosti, o časoch, keď sa ľudia ako jej rodina skrývali, keď sa báli každého šuchnutia, každého kroku, čo im prešiel popod okno. Na tých časoch ju najviac trápilo to, že si matku pamätala len z úlomkov spomienok. Vždy na ňu myslela, keď sa niečo pokazilo alebo keď sa bála – ako dnes ráno.
Hlavné námestie sa začalo pomaly zapĺňať ľuďmi. Bol to najväčší priestor v meste, lemovaný vysokými budovami, na ktorých vrcholoch ticho sledovali svetelnými senzormi vznášajúce sa bezpečnostné drony. Každý bol čipovaný, každý bol pod kontrolou. Tak to aspoň vedela.
Stále si pamätala, ako jej otec prišiel jedného dňa domov s tvárou bledou od strachu a tichým hlasom zašepkal: „Vláda vydala nové opatrenie. Každý musí byť čipovaný!" Vtedy mala len desať rokov a jediné, čo vedela, bolo, že rodina bude naďalej žiť v úkryte, ale už s čipom v paži.
„Amélia?" vytrhol ju z myšlienok hlas kolegyne, ktorá na ňu mávala zo stanice metra. „Kam sa chystáš tak zavčasu?"
„Ach, Lena! Bola som len zamyslená, išla som sa prejsť, potrebovala som čerstvý vzduch," odpovedala Amélia so sileným úsmevom.
„Počuješ sa? Aký čerstvý vzduch? Žijeme v Novuse!" zasmiala sa Lena a pokračovala: „Kam ideš? Nedáme kávu?"
„Keby sme sa stretli skôr, tak určite áno a rada, ale už musím utekať za Katrin. Má niečo pre mňa pripravené, a vieš aká vie byť netrpezlivá."
Lena prikývla, ale v jej pohľade bolo niečo zvláštne. „Dobre, ale buď opatrná, okej? Hliadky sa dnes pohybujú úplne všade. Je to fakt divné."
„Hliadky?" Amélia sa zarazila. „Aké hliadky, čo tým myslíš?"
„Neviem, proste....niekoľkých ľudí zastavili. Videla som, že im kontrolujú čipy. Celé roky sa nič takéto nedialo," odpovedala Lena potichu, akoby sa bála, že ju niekto počuje.
„Tak to je fakt divné," priznala Amélia, pocítila chvenie v žalúdku. „Ale už idem. Stretneme sa neskôr, okej?"
Lena prikývla a Amélia odišla. Na ceste do štvrte kde bývala Katrin stretla niekoľko ozbrojených vojakov, ktorí kontrolovali okoloidúcich. Zastavili aj ju. Potlačila strach a ukázala im ruku, kde mala implantovaný čip.
„Všetko je v poriadku, môžete pokračovať," povedal vojak so skenerom, keď sa na displeji objavilo zelené svetlo. Vydýchla si a rýchlo prešla na druhú stranu ulice.
„Amélia!" ozvalo sa z okna malého bytu na prvom poschodí. Katrin na ňu mávala s úsmevom. „Čo ti trvalo tak dlho?"
„Musela som prejsť cez vojakov. Zastavili ma" odvetila Amélia, keď vošla do budovy a vyšla po schodoch. Katrin ju čakal vo dverách, dlhé blond vlasy mala voľne zastrčené za uši.
„Zastavili ťa?" zasmiala sa Katrin. „Bože veď kedy naposledy niekoho kontrolovali? Pred desiatimi rokmi? To je blbosť, nič také už nerobia."
„Katrin neblázni, s takýmto niečím by som nesrandovala. Naposledy to bolo ešte predtým, než..." no Katrin ju prerušila.
„Predtým, než zmizli naše rodiny a polovica našich priateľov," dokončila Katrin. „Viem, pamätám si. Ale dnes sme slobodné. Oni už nás nekontrolujú. Teda aspoň o ničom takom som nepočula."
Amélia sa posadila na pohovku v jej malom byte. Vzdychla si a uprela oči a Katrin. „Pamätáš si na ten deň, keď nás prinútili sa schovávať?"
Katrin mlčky prikývla. „Pamätám si. Moja mama..." odmlčala sa a oči jej zvlhli. „Moja mama sa odmietla podriadiť. Rozhodla sa, že radšej zomrie, ale nedá sa začipovať."
„Aj moja mama," zašepkala Amélia a myseľ jej zaplavili spomienky. „Nikdy som ju už potom viac nevidela. Ale my sme aspoň prežili, kým sa hliadky stiahli a zmizli z našich životov. Vtedy sa každý bál, že to bude navždy. Že už nikdy nebudeme môcť chodiť voľne po uliciach."
„A teraz, konečne žijeme," zasmiala sa Katrin, ale v jej hlase bolo cítiť neistotu. „Niekedy mám pocit, že celý ten strach sa nám už len zdá ako dávny zlý sen."
Amélia sa chcela ešte niečo spýtať, no jej pozornosť upútal zvláštny zvuk z ulice. Pristúpila k oknu a s hrôzou videla, ako sa nad mestom začala vznášať obrovská masívna vojenská loď.
„Katrin, pozri!" zvolala a ukázala smerom von. „Toto nie je sen. Myslím, že sa deje niečo veľmi zlé."
Katrin len pokrčila plecami. „Pokoj, Amélia. Možno sa len niečo zmenilo vo vedení, alebo len tadiaľto prelietajú. Nerob hneď zbytočnú paniku."
„Bože, si slepá! Toto nie je len obyčajný prelet. Veď sa pozri!" ukázala Amélia na niekoľko malých kapsúl, ktoré sa odrazu odpojili od lode a rýchlo sa približovali k mestu.
„To sú jednočlenné kapsule. Toto nie je vôbec okej."
Katrin sa zamračila, ale snažila sa zachovať pokoj. „Prosím ťa, poď od okna a prestaň panikáriť. Nič sa nedeje."
„To nemôžem," zašepkala Amélia, keď sledovala, ako sa kapsule rozmiestňujú a vojaci začínajú kontrovať ľudí na uliciach. „Pozri sa na nich!"
Vonku na ulici sa pohybovali systematicky, vojak za vojakom, každý mal pri sebe skener, ktorý nasmeroval na ľudí na ulici. Kto nemal čip, bol okamžite zastrelený. Amélia cítila, ako jej studený pot steká po chrbte.
„Ach bože, musíme sa upokojiť, toto nemôže byť pravda, toto nemôžu!" povedala Katrin s roztraseným hlasom.
Vtom sa ozvalo hlasno búchanie na ich dvere. „Vojenská hliadka! Otvorte dvere a preukážte sa!"
Amélia a Katrin sa na seba pozreli, tváre bledé od hrôzy. Amélia prehltla a pristúpila k dverám. Otvorila ich a pred ňou stál vojak so skenerom. „Ukážte svoje ruky."
Amélia poslušne nastavila ruku a na displeji sa objavilo zelené svetlo. Vojak prikývol a ustúpil o krok. „V poriadku."
„A vy?" otočil sa ku Katrin, ktorá sa triasla ako osika.
„Nemám čip," zašepkala s očami uprenými na vojakovu zbraň.
Vojak jej pohľad opätoval a jeho oči zrazu mali chladný oceľový odlesk. Skener zasvietil na červeno. Vojak bez zbytočných slov stlačil spúšť.
Amélia nedokázala udržať zdesenie a vykríkla. Cítila, ako jej nohy ochabli, keď sa Katrinino telo zosunulo na zem. Bez života, bez jediného slova na rozlúčku.
„Prežijete len s čipom," prehovoril vojak chladne a bez emócií.
