Lestat de Lioncourt [fanfikcia]

1.

Bol utorok, deň, kedy v mojej čakárni sedávalo vždy najviac pacientov. Schizofrénia, depresia, bipolárna porucha osobnosti, to boli veci, ktorými som sa ten deň zaoberala. Moja prvá pacientka trpela vážnou depresiou, nebezpečnými sklonmi k ubližovaniu si a pocitom chronickej prázdnoty. Ďalší pacient sa nezdržal moc dlho, nakoľko si vyžiadal lieky na schizofréniu, vraj aby "tie hlasy utíchli", pretože mu nedali spať už tretí deň. Mladá slečna s bipolárnou poruchou osobnosti sa potrebovala vyrozprávať zo svojho vnútorného chaosu, z tej únavy, ktorá ju neopúšťa a keď skončila, nečakane ju zaplavila mánia a začala mi nadšene hovoriť, ako ide nakupovať. Po mánii vždy nasleduje opak, pocit únavy, znechutenia. Vedela som, že to to úbohé dievča zase dobehne, ale tešila som sa spolu s ňou.
Keď sa za ňou zabuchli dvere, zapísala som si do počítača potrebné dotazy.
,,Ďalší."
Dvere sa otvorili, ale nejak zvláštne, pomaly, akoby sa spomalil čas. Odtrhla som svoje oči od monitoru a všimla si, ako predo mnou stojí človek, ktorého som tu nikdy predtým nevidela. Vysoký muž s prenikavo modrými očami, šarmantným čiernym oblekom a vlasmi ako slnečné lúče. Irónia, že som si pomyslela zrovna na slnečné lúče, pretože jeho celkový dojem bol akýsi temný, pochmúrny. Ale čo som mohla čakať, som psychiatrička, mohla som rátať s tým, že tu neuvidím úsmevy a radostné tančeky.
,,Dobrý deň, ste tu prvýkrát?" opýtala som sa, aj keď som veľmi dobre vedela, že áno.
Neznámy muž sa bez vyzvania posadil priamo predo mňa, podivne sa usmial a chvíľu bez slova hľadel.
,,Vaše meno?"
,,Som Lestat, Lestat de Lioncourt. Počul som, že liečite zlomené duše."
Musela som sa pousmiať, pretože mi to v danú chvíľu prišlo podivne vtipné. ,,Pokúšam sa o to, pri najmenšom."
Lestat sa rozhliadal po mojej ambulancii, všímal si každý obraz na stene, každý drobný detail tými jeho zvláštnymi očami, ktoré mi prišli úplne neľudské, neprirodzené.
,,Máte rada umenie, slečna...." pozrel sa na moju menovku, ,,slečna Alwine?"
,,Mám, hlavne to mysteriózne, také, ktorého význam neuvidíte, pokiaľ nemáte dušu umelca," usmiala som sa i napriek nepochopiteľnej nervozite, ,,ale k veci, pán Lestat, pretože mám plnú čakáreň."
Lestat sa uškrnul, začal poťukovať prstami po stole do rytmu. ,,Poslal som ich všetkých preč."
,,Čože?!" chytila som sa za hlavu. ,,To nesmiete!"
,,Mám dôvody, prečo som to urobil."
Otrávene som prevrátila očami a oprela sa o stoličku. ,,Počúvam."
,,Chystám sa tu totižto zdržať dlhšie." Prezeral si ma ako nejaký výstavný kus v múzeu, myslela som si, že mi pozerá priamo do duše a číta z nej ako z otvorenej knihy. ,,Povedzte mi, môžem skutočne veriť tomu, že mi pomôžete?"
,,Urobím pre to všetko, je to moja práca."
Mysteriózny muž sa vyrovnal, nahodil vážny výraz a zložil si ruky dokopy. ,,S tak zlomenou dušou, ako je tá moja, ste sa ešte určite nestretla. Tak plnou prázdnoty a beznádeje, ktorá zaplavuje nielen ju, ale aj moju myseľ. Ten chaos, ktorý v sebe nemôžem skrotiť."
S podvihnutým obočím som počúvala jeho slová. Mal nádherný hlboký hlas, počúval sa veľmi dobre, avšak ma zarážali slová, ktoré z jeho úst vychádzali. Na prvý dojem pôsobil na mňa prehnane sebavedomo, ale zjavne to bol skutočne iba dojem. V tom hlase som totižto počula aj akúsi ozvenu utrpenia.
,,Čo vás trápi?"
Jeho oči akoby zablysli priamo pred tými mojími, stisol pery do rovnej čiarky a zamračil sa. ,,Kde začať?"
,,Prežil ste si nejakú traumu v detstve? Tam to väčšinou všetko začína," prihovorila som sa mu vľúdne, pretože som si všimla, že je naozaj nervózny.
Zamyslel sa. Zahľadený do prázdna za mnou chvíľu mlčal, no po chvíli prehovoril. ,,Môj otec bol veľmi krutý muž. Ubližoval mi fyzicky aj psychicky. Keď sme s mojími bratmi boli už starší, pridali sa k nemu. Zatvárali ma do tmavej miestnosti, kde ma mlátili, trýznili slovami i činmi."
Zatajila som dych, pozrela sa naňho a telom mi prešiel mráz. ,,To myslíte vážne?"
Lestat sa zamračil. ,,Vyzerám snáď, že si robím srandu?" Tón jeho hlasu sa náhle zmenil a ja som sa vzdialila.
,,Riešila to polícia?"
,,Polícia...polícia robila to, čo vždy. Špinavý biznis." Opäť začal po stole poťukávať svojími špicatými dlhými nechtami, ktoré vo mne vzbudzovali nekomfort.
,,Rozumiem..."
,,Ale rád by som sa skôr porozprával o tom ,čo sa dialo potom, keď som sa ich konečne zbavil a stal sa tým, čím som už dodnes."
Pousmiala som sa. ,,A čím ste dnes?"
,,Som upír."
Bojovala som sama so sebou, aby som nevybuchla od smiechu. ,,Tak upír..."
Lestat vstal a zamračil sa, prebodával ma pohľadom a stisol päste .  Začal hystericky kričať: ,,Ja som to vedel! Vedel som, že ma budete mať za idiota!"
,,Upokojte sa, prepáčte...." prerušila som ho rozrušene. Klamala by som, keby som tvrdila, že mi v ten moment nenaháňal strach. ,,Ale odkiaľ pochádza presvedčenie, že ste upírom?"
,,Myslím, že som dnes stratil už dostatok trpezlivosti. Prídem zajtra."
,,Počkajte, Lestat, nemôžete len tak..." a ani som nedohovorila, zabuchli sa za ním dvere.
Šokovane som iba na ne hľadela a nervózne predýchavala to, čo sa práve odohralo. Po chvíli som vstala od stola, pozrela sa do čakárne a skutočne tam už nikto nebol.
,,Hlavne, že sa chystal zdržať dlho..."