Paťo:
14:45
Mal by som už asi ísť, pomyslel som si. Síce večierku mám len 5 minút cesty, ale chcem tam byť prvý. Dnes sa jej to spýtam. Áno, chcem sa jej spýtať či bude so mnou chodiť. Bojím sa odpovede. No mohla by povedať "áno" po všetkom čo sa doteraz udialo. Teším sa na ňu.
15:00
Už ju z diaľky vidím. Je prekrásna...ako vždy. "Ahoj láska" pozdravila ma. Odzdravil som ju a venoval jej letmý bozk na pery. Začerveňala sa.... Milujem keď sa červená ^^ Zobral som ju za ruku, a ruka v ruke sme sa išli prechádzať na hrádzu pri našu rieku. Počkám na krásny západ slnka a vtedy sa jej to spýtam.... Ďalej sme sa prechádzali a rozprávali. Stále sme mali o čom kecať. Nikdy nám reč nestála. Sme nerozlučná dvojka, pomyslel som si.
O hodinu neskôr:
Je to tu. Vec, na ktorú som tak dlho čakal. Západ slnka. Sadli sme si na múrik. Držal som ju za ruku a pozrel jej do očí. Zareagovala, že jej chcem asi niečo povedať a hľadela mi do očí tiež. Tak, idem na to. "Nikí? Láska? Budeš so mnou chodiť?" Oči mi muselo žiariť ako slniečko na hnoji. Po spýtaní jej očká zaiskrili. Neodpovedala, ale venovala mi veľkú pusu a začali sme sa znova bozkávať. Bral som to ako áno. Z očí jej tiekli slzy. Spýtal som sa jej: "Prečo plačeš Nikušik?" "To sú slzy šťastia miláčik." odpovedala a znova sme sa bozkávali. Ešte dlho potom sme sa rozprávali. Potom som ju šiel odprevadiť domov. Ruka v ruke šli sme mestom a pred jej činžiakom som ju nechcel pustiť. No musel som. Pobozkal som ju a odišiel so slovami "ľúbim ťa miláčik". Odpovedala mi "aj ja teba macko". Otvorila si dvere a stratila sa v chodbe. Domov som sa pobral aj ja. Bol som neuveriteľne šťastný. Mám úžasné a milujúce dievča. Čo viac si môžem želať. Milujem ju.
Ďakujem za čítanie. Rada si prečítam vaše komentáre. Ešte raz veľká vďaka.
