Čas zastal.
Môj zadok sa zabáral do sedačky môjho nového auta a ja som mal pocit, akoby ma niekto vytrhol zo storočného spánku. Akoby som až teraz začal skutočne žiť.
„Ach tá irónia." Zasmial sa môj otec zo sedadla spolujazdca. Nie... Nie môj otec. Ten muž len vyzeral ako môj otec. Zmätene som pokrútil hlavou. Možno by som si mal dať facku. Bol som tak zmätený. Kto bol tento muž? Prečo vyzeral ako môj otec? Snažil som sa spomenúť si, čo sa vlastne dialo, no moje myšlienky a spomienky boli zmätené a nejasné.
Pil som pred tým než som sadol do auta? Alebo som požil nejaké ťažšie drogy? Nemohol som si spomenúť. Moje myšlienky boli porozhadzované ako hračky v detskej izbe môjho brata.
Chcel som zistiť, čo sa deje, preto som sa snažil preskúmať vnútro môjho auta všetkými zmyslami.
Ako prvé som ucítil umelú vôňu lacného osviežovača vzduchu, ktorý som kúpil na pumpe neďaleko od môjho bytu. Potom som ucítil cigaretový zápach a pach spáleného plastu. Spomenul som si, že som ešte pred chvíľou fajčil cigaretu. Pocítil som, ako vo mne stúpa panika.
„Áno... Cigareta ti spadla na podlahu. Ale neboj sa, zahasil si ju topánkou skôr, než stihla napáchať väčšie škody." Povedal môj otec... Nie... Nie môj otec. Ten muž, ktorý predstieral, že je mojim otcom.
No jednu vec som musel uznať, jeho slová ma upokojili. Aj malá vec, ako zahasenie cigarety, mi priniesla pokoj.
Ďalej som skúmal situáciu. Na perách a na jazyku som cítil chuť alkoholu. Čo to bolo? Nevedel som rozoznať. Zdalo sa, že som pil rôzne druhy alkoholu vo veľkých množstvách... Ale prečo? Prečo som to robil? Snažil som sa spomenúť si, no ochromila ma silná bolesť hlavy. Jednou rukou som pustil volant a pomasíroval som si spánok, aby som aspoň trochu zmiernil bolesť. Nepomáhalo to, no bol to starý zvyk. Človek sa ťažko zbavuje starých zvykov.
„Patrí alkoholizmus medzi staré zvyky?" Spýtal sa muž, ktorý sa snažil hrať na môjho otca. No ja som ho prekukol. Nemohol ma oklamať. To že mal jeho tvár nič neznamenalo. Svojho otca by som spoznal... Spoznal som podvodníka. Možno k tomu prispelo aj to, že môj otec ležal už šesť rokov v čiernej zemi. Tento muž nebol môj otec.
Až teraz som si uvedomil jednu vec. Vyslovoval som svoje myšlienky nahlas? Alebo tento muž čítal moje myšlienky? Nevedel som. Bol som tak zmätený... Tak zmätený.
Muž sa natiahol k palubnej doske a vzal odtiaľ kus papiera. Bola to pozvánka s dnešným dátumom, 14.5.2015.
„Povedz mi viac o tejto oslave." Povedal hlasom môjho otca.
„O oslave... Ach oslava..." Áno, bol som na oslave. Aká to bola oslava? Moja sestra mala svadbu. Bol som na jej svadbe? Sklonil som pohľad, aby som skontroloval svoje oblečenie. Áno, mal som svoj najdrahší oblek, musel som byť na svadbe svojej sestry.
„Povedz mi viac." Povzbudil ma ten muž a ja som zdvihol pohľad od svojho obleku. Preglgol som.
„Bola to krásna svadba... Moja sestra vyzerala úžasne. Nikdy som nemal rád toho jej chlapa..." Zalovil som v pamäti po jeho mene a nakoniec som si spomenul. „Petra... Nikdy som toho muža nemal rád. No na tej svadbe vyzerali... Dobre. Vyzerali tak šťastne." Povedal som a neveriacky som nadvihol obočie. Stále ma to zarážalo. Ako mohli byť dvaja ľudia v takej harmónií? Ako spolu mohli tak vychádzať?
„Bol s tebou niekto?" Spýtal sa ten muž a hral sa s mojim mobilom. Automaticky som sa k nemu načiahol a chcel som mu vziať mobil, no rozmyslel som si to a nechal som ruku voľne padnúť na moje stehno. Už na tom nezáleží. Ten muž... Ten muž, ktorý sa hral na môjho otca ku mne naklonil mobil a ukázal mi fotku ženy.
