Poslední ľudia na Zemi

1. Kapitola - Znovu prváčka

Lindsay – 22.10.2015 – 8:25

A je to tu.
Zobudila som sa do upršaného rána a vonku nebola ani stopa po živej duši. Dnešný deň bude super ale bude aj hrozný. Panebože..
Konečne sa mi na kalendári objavil ten čarovný dátum – 19.10.2015. Dnes je prvý deň na vysokej škole. S novými ľuďmi ale aj s mojimi starými priateľmi. Abigail, malá, zelenovlasá černoška. Fred, vysoký ale trošku priteplený blonďáčik a nakoniec Cara – moja najlepšia kamarátka od detstva. Viete o tom, že keď sa priatelia kamarátia viac ako sedem rokov, priateľstvo bude už večné? Tak to naše BUDE večné. Máme už sedemnásť rokov a ešte naši rodičia nás vozili vedľa seba v kočárikoch. A vraj sa podobáme. Na nočnom stolíku vedľa mňa ležala moja a jej fotka. Jednoducho božňujem ju – je ako moja sestra, ktorú som nikdy nemohla mať. Som jedináčik a je mi to veľmi ľúto.
Pomaly som sa postavila z postele. Kúsok ďalej ešte ležala moja Akita Inu – Hatchiko. Ako ten film, ktorý zbožňujem. Zdvihol hlavu a pozrel na mňa. Usmiala som sa naň a on sa ku mne pomaly, ale naozaj pomaly priblížil. Vyskočil mi na nohy a pozeral na mňa tými veľkými hnedými očami.
,,Hatchi, počkaj." – oblizol ma na tvári a ja som sa jednoducho musela usmiať. Je taký zlatý. ,,Musím ísť do školy, zlez, prosím ťa." Sledovala som, ako sa zdvihol a zoskočil dole na zem kde si poslušne sadol. Naklonil hlavu a nechápavo na mňa pozeral. Veď prečo nie? Po piatich mesiacoch znovu ráno skoro vstávam. Cez prázdniny som skôr ako o desiatej z postele nevstala.
Konečne som sa postavila a vykročila cez chodbu do kúpeľne, ktorá bola hneď oproti. Zdesene som sa na seba pozrela. Na tvári sa mi zjavil veľký, červený pupák. ,,Okay, toto chce mega moc make-upu." Povedala som si pre seba potichu so sklonenou hlavou. Rodičia ešte spali a v našom dome všetko počulo aj ten najmenší šuchot. Nesmela som kričať. Vytiahla som preto s čo najmenším tichom kozmetickú tašku a šli sa robiť zázraky. Najskôr som si na tvár naniesla bázu pod make-up, následne BB cream a púder, aby mi to dlhšie vydržalo. Nakoniec, keď som mala tvár hotovú, šla som na vlasy. Trochu si ich rozčešem, neplánujem s nimi robiť veľké pokusy. Milujem ich. Sú ryšavé, krátke a neskutočne brčkavé. Ale jediné, čo na sebe nemilujem je práve to, čo ostatní považujú za nádheru. Zelené oči. Neznášam zelenú farbu a tak si vždy dávam fialové šošovky. Bláznivé a detinské ale milujem ich. Som to ja.
,,Hatchi, čo si oblečiem? Poraď mi, prosím ťa. Čierne rifle s bielou blúzkou alebo vzorovanú sukňu s čiernym tielkom?" – Sledovala som, ako pomaly ku mne podišiel. Oňuchal jednu aj druhú variantu a nakoniec mi vybral ten pravý outfit. Čierne rifle s bielou blúzkou. Hodila som mu pamlsok a pohladkala som ho. Rýchlo som sa obliekla, dala si ešte zlatý náhrdelník. Naposledy som sa na seba pozrela v zrkadle, skontrolovala, či je všetko tak ako má byť a potichu vykročila na spodné poschodie. Obliekla si tmavohnedý kabát a čierne lodičky. Posledná vec, ktorú som vzala je dáždnik. Odomkla som si a šla.

........................

Po ceste do školy som sa ešte stavila v pekárni, ktorú máme kúsok od cesty. Chodím sem každé ráno a dokonca vonku pred pekárňou je pár stolov, kde sa dá sedieť. Môžete tak v kľude jesť a obdivovať malú pekáreň. Má nádhernú bledo-hnedú farbu, ktorá stále vyzerá, ako keby ho natierali každý deň. A to tu tá pekáreň stojí, odkedy si pamätám! Kúpila som si tam malé croassanty.
,,Ďakujem." – povedala som a usmiala sa na predavačku, ktorá mi podala papierové vrecko s croassantama, ktoré rozváňali cez celý obchod. Desiatu som zastrčila do tašky, otvorila si dvere a za klopkania lodičiek po betóne som hneď prišla za päť minút ku škole. Celú cestu pršalo, autá okolo mňa premávajú v obidvoch smeroch a ľudia ma obchádzajú s obrovskými dáždniky všetkých farieb. Keď som prišla ku škole, stáli tam Ab, Fred a Cara. Trošku som si pobehla a objala ich. Konečne sme po dlhšom čase boli spolu. Cez leto sme sa videli len párkrát, s Carou za to stále. Ale aj tak mi chýbali.
,,Ahojte detúrence moje zlaté!" – pozdravila som ich. Nesmel chýbať ani úsmev, ktorý som rozdávala na všetky strany. ,,No čo, ideme ovládnuť už tretiu školu?" Zasmiala som sa a oni tiež. Bol to taký náš rituál. Na základnej aj strednej škole sme to boli práve my, čo mali rozhodujúce slovo. Všetky najlepšie a najväčšie žúrky sme usporiadali práve my. Samozrejme, ako prví sme mali na oslave v ôsmom ročníku alkohol. Máme totiž šikovné ruky. Bože, keď si spomeniem tie naše prvé hodiny spolu.. najprv sme sa neznášali. To je svätá pravda. Ale po týždni sme sa zbožňovali. Stále sme sa navzájom ponižovali a robili si zo seba srandu. Ale nebrali sme to vážne. A dnes? Bez seba nedokážeme žiť.
,,No čo, kočky, ideme?" – spýtal sa Fred. Vykročil a my sme ho nasledovali. Keď sa nad tým zamyslím, kráča lepšie ako ja. Kráčali sme sebaisto a po strede chodby. Všetci sa na nás dívali a šuškali si. Po pravej strane som zahliadla jedného sexy chalana. Mal nádherné hnedé vlasy vyčesané dohora a také oči.. také som ešte nevidela. Hnedé, nádherne hnedé – priezračné ako med. Žiarili až tak, že som sa do nich musela stále dívať. Keď v tom do mňa Ab džugla a pozrela sa na mňa : ,,Hej, niekto sa nám tu zapáčil." Potmehúdsky som sa usmiala a trošku mi sčervenali líčka. Začala sa smiať a ja s ňou. Cara s Fredom sa pridali a všetci sa na nás začali dívať ako na bláznov. Taký už proste sme. Blázniví a detinskí.
Po trošku dlhšom hľadaní sme sa konečne dostali k našim skrinkám. Boli tak malé.. kam si tie veci mám, pre krista pána, len dať?
Nejako som tam tie veci nakoniec narvala. Sedela som už v triede na biológiu (ktorú, mimochodom, neznášam), bohužiaľ bez mojich kamarátov a jediných ľudí, ktorých tu poznám a civela som do prázdna. O dve minúty zvoní. Učiteľ už sediel v triede a kontroloval si ešte veci. Nevnímala som ani čas a myšlienkami som bola úplne inde. Vyrušil ma však zvonček.
,,Vítam vás tu hneď na začiatku tohto semestra. Niektoré tváre som už mal tú česť spoznať avšak väčšinu vás naozaj nepoznám a nemám ani poňatia kto ste. Tak čo trošku zoznámenia sa na začiatok úvodnej hodiny? Moje meno je Peter Anderson a budem vás asi učiť len biológiu." V tom ho prekríkol jeden žiak, že jeho učí aj matiku. Skvelé, dobre že mňa nie. Nie je mi sympatický. Už len keď vidím tie jeho pantofle je mi zle. ,,Dobre, vás si pamätám! Už som vás videl a aj sme sa rozprávali. Pán Andrew..?" – spýtal sa.
,,Andrew Brown." – odpovedal s úsmevom. Asi ho mal rád alebo len chcel vyzerať milo. ,,Och áno, Brown. Mám na vás skvelé spomienky. Takže, poďme teda do rad.." – nestihol dopovedať lebo to triedy niekto vnikol. Bol to ten chalan z chodby. Tie nádherné oči svietili až sem. ,,Och, pán Smith, sadnite si prosím do zadnej rady k tamtej slečne, nech tam nie je sama." Všetci sa na mňa pozreli. Niektorí odfrkli ale on ničím nenamietal a len podišiel do zadnej rady do lavice vedľa mňa. Bože, on nádherne voňal.. V tom ma ale vytrhol zo zamýšľania Anderson: ,,Slečna? A ako sa voláte vy?"
,,Och, Lindsay Diáz." A znovu som sa usmiala. Dnes sa stále len usmievam. ,,Takže Lindsay. Nádherné meno." – už sa len otočil a ďalej pokračoval. Nevnímala som ho pretože som si všimla ako na mňa „pán Smith" zazerá. ,,Čo je?" – spýtala som sa potichu. Nechápala som, čo to malo znamenať. Ale bol taký zlatý..
,,Och, nič, prepáč. Ale čo to máš s očami? Prečo nosíš šošovky? Je to dosť zaujímavé. Vždy ma fascinovalo, prečo ľudia majú len modré, zelené a hnedé oči. Mimochodom, som Calvin." – Takže Calvin hovoríš. No, teší ma. A ani nevieš, ako moc. ,,Nosím šošovky. Mám zelené oči a ja zelenú neznášam.. takže som sa rozhodla nosiť šošovky. Aj tak mám mizerný zrak takže je to jedno."
O chvíľku nám zadal cvičenia, ktoré sme mali vyplniť. Calvin šmátral všade kam sa dalo. ,,Nemáš mi, prosím ťa, požičať ceruzku?" – spýtal sa ma. ,,Jasné.", odpovedala som. Vytiahla som jednu z tašky a podala mu ju. Poďakoval mi a po zvyšku hodiny mi nevenoval pozornosť. Ja som však mysľou behala len po jeho tvári.
Hodina skončila. Rýchlo som si pobalila veci a vykráčala von z triedy, kde ma už čakal Chuck. Potrebovala som sa s ním vážne porozprávať.

Calvin – 10:58

Sedím v škole na lavičke. Zatiaľ je tu príšerná nuda. Presťahovali sme sa toto leto a zatiaľ to teda ľutujem. Ale musím uznať, že je to tu stále lepšie ako na poslednom mieste.
Obloha je nádherná. Konečne prestalo pršať a trošku sa vyčasilo. Slnko sa konečne na nás usmialo, nie ako doteraz. To, že sa pohádalo s mrakmi, neznamenalo, že sa muselo hnevať aj na nás..

11:37

Konečne môžem ísť domov, pretože sa mi skončila prvá prednáška. Nezávidím ľuďom, ktorí majú ešte neskoršie prednášky. V prvý deň by som to asi nezvládol.

12:01

Vonku ma ešte zdržal nový spolužiak. Panebože, už som mohol byť aj desať minút doma. Spýtal sa ma, či nejdem von. Síce mám doma pár povinností, ale nie je to nič, čo by sa nedalo odložiť na neskôr.
Keď som prišiel domov, Johan ma už čakal pri dverách a vypúlenými očami. Schmatol som ho na ruky a išiel s ním do kuchyne, kde som mu dal do misky granule a čistú vodu. Pravdepodobne sa bál.
Mama stále nie je doma. Znovu sa to opakuje. Sme tu ešte len týždeň a už je to takéto hrozné. A Erik tiež niekam zmizol. Kto vie, prečo sú v škole tak dlho. A možno nie je ani v škole a dopadne tak, ako moja mamina.. Panebože, len to nie.

17:13

Chuck ma už čakal na chodbe v dome. Ešte som Erikovi vysvetľoval, čo má robiť, keď príde mama. Už ju tak videl, ale predsa. Je to malý chlapec.
„Idem teda von, dobre Erik?" spýtal som sa ho s obavami v hlase. Nerád ho nechávam samého doma, „Ak bude niečo potrebovať , alebo sa niečo stane, ihneď mi volaj."

Vonku je super. Chuck je fajn chlapík, nečakal som, že si s ním budem až tak rozumieť. V škole nebol zrovna dvakrát príjemný. Vraj sa s ním rozišla baba.
„Je strašne citlivá, chápeš? Ale zase.. nečudujem sa jej. Tiež nie som najinteligentnejší a ani nerobím najlepšie skutky. Ale keď to tak chcela, vyhoviem jej v tom. Je to jej rozhodnutie. Ale mal som ju sakra rád," povedal so skľúčeným hlasom a upriamil na mňa svoj pohľad, aby som sa k tomu tiež vyjadril. „No hej, síce som ju nepoznal, ale musela byť fajn. A ako sa to volala?" spýtal som sa a uchlipol si znovu z piva. Boli sme v meste v pizzérii, napchávali sme sa syrovou pizzou. Bože, ako ju len zbožňujem.
„Volala sa Lindsay."
A v tom mi to došlo.