,,Ok takže treaz sa so mnou baviť len kvôli tomu že som sa ťa niečo spýtala? Ďakujem!" Povedala som ale on ešte stále veľmi nevnímal, no po chvíli niečo konečne aj povedal: ,,Noo vieš je mi to divné ti to povedať no ja to nechcem myslieť zle." ,,Tak dobre chápem ťa ale prosím môžem to vedieť? Ja sa nebudem hnevať."nastala chvíľa ticha ,,No dobre bol to otec. To preto som tam odišiel, lebo mi chýbal. Ja jediný som to vedel. Je mi to ľúto. My sme tam vedeli všetko čo sa stalo tady." ,,Áno? Takže vy si tam viete všetko? A odkiaľ? . . . Ale ďakujem že si mi to aspoň povedal." Stíchla som. Nemala som slov, nemala som mu na to čo povedať, tak som iba rýchlo utiekla do maminej starej spálne, ktorá nahrádzala moju starú izbu, ktorá už bola takmer nepoužiteľná. Potrebovala som byť sama, potrebovala som si zrovnať všetko v hlave. Ľahla som si na tú obrovskú manželskú posteľ, premýšľala som čo bude ďalej, čo poviem bratovi, keď budem nútená ísť von z tejto izby, ale nič mi nenapadlo. Zaspala som. Počula som otvoriť dvere, ale ja som sa robila, že stále spím. Cez malú medzierku medzi viečkami, ktoré som nemala poriadne zatvorené som sledovala svojho brata. On má prikryl a ticho ma sledoval. Asi po piatich minútach mi vtisol bozk na čelo a odišiel z izby. Ja som sa iba usmiala nad jeho bozkom a znova zaspala. Ráno som vstala prvá, tak som usúdila, že by som mala spraviť raňajky, ale doma nič nebolo tak som musela ísť do obchodu. Nakúpila som a utekala domov. S mojou šikovnosťou som ale narazila do nejakého okoloidúceho a nákup sa mi rozsypal po celom chodníku. Ako najväčšia hysterka som začala kričať. On mi ho začal zbierať, zakiaľ som ja mala hysterický záchvat. Po minúte záchvatu som sa na neho zapozerala. Bol vážne pekný. Bol vyšší odo mňa a bol približne tak starý ako ja, mal čierne vlasy, ľadovomodré oči a krásny úsmev. ,,Hotovo!'' Vyrušil ma jeho hlas, bol tak pekný, celkom chrapľavý, jednoducho okúzľujúci. ,,Hej, ďakujem." Usmiala som sa.
,,Si odtiaľto?" Opýtal sa.
,,Nie! No vlastne áno! Neviem." Zapichla som oči do zeme.
,,Ako to?"
,,Prepáč, ale nebudem to rozoberať na ulici s človekom, ktorého ani nepoznám." Povedala som stále pozerajúc na zem.
,,Dobre. A môžeme sa niekde stretnúť?"
,,Hej. Môžem ti dať moje číslo." Milo som sa na neho usmiala.
,,Daj, ja si ho odpíšem a potom ti zavolám, aby si mala aj ty moje."
,,Súhlasím. Nech sa páči." A podala som mu môj mobil. Potom, čo si ho odpísal a predzvonil ma mi vrátil môj mobil.
,,Ďakujem veľmi a ja už musím ísť, tak sa maj." Zasmial sa najmilšie ako to len išlo.
,,Hej aj ty sa maj."
Ďakujem že ste si tento príbeh prečítali a budem rada za každú podporu. Bola by som rada, keby si mi napísal/a do komentárov, či mám pokračovať
Vaša Annie ♡
